Navigácia
| Titulka |
| Naj zo Žurnálu |
| Komentár |
| Fotogalérie |
| Archív Žurnál 2009 |
| Archív Žurnál 2008 |
| Archív Žurnál 2007 |
| Servis |
| Archív tém |
| Žurnál v literatúre |
Vyhľadávanie
| Haiti: Z biedy do chudoby |
| Autor: Peter Kubínyi, foto: Alan Hyža | |||||
| Streda, 15. apríl 2009 | |||||
 „Tak to je teda sila," povedal Štefan Margeťák, keď sa veľký boeing odlepil od zeme a zmizol v oblakoch. Práve sa vydal na svoj prvý let v živote, a to hneď transkontinentálny. „Tak to je teda sila," povedal druhýkrát, keď sa lietadlo blížilo k New Yorku a z podvečerného šera sa vynorili obrysy rozsvieteného Manhattanu. Ráno zmizol v útrobách ďalšieho veľkého stroja a o štyri hodiny neskôr vystúpil v Port au Prince, hlavnom meste Haiti. Keď doma sadal do lietadla, bola snehová víchrica, tu bolo 42 stupňov Celzia. „Tak to je teda sila," povedal Štefan tretí a posledný raz. K ničomu z toho, čo zažil v najbližších dňoch, sa už tento nadšený komentár nehodil. Keď ho previezli po meste, mlčal, hoci mu Augustín Vrecko, ktorý tu pôsobil dvadsať rokov ako saleziánsky misionár, povedal, že bohatstvo spočíva v chudobe. Architektúra, ktorú tu po sebe zanechali Francúzi, je v troskách, ktorým dominuje jediný dokonale zrekonštruovaný objekt - prezidentský palác. Čím ďalej od neho, tým horšie. Honosný názov Boulevard des Americas je len pozlátka, tobogan, ktorý človeka strhne do štvrte Cité de soleil. Slumy, smradľavá stoka, kopy špiny, bieda, akú dvadsaťštyriročný chlapec z Oravy nikdy nevidel a nedokázal si ju ani len predstaviť. My máme o chudobe celkom iné predstavy. Aj o Karibiku. Suché plavky zostali ležať na dne ruksaku. Najskôr sto metrov smetí a nevraživé pohľady životných stroskotancov, čo tu trávia celé dni, potom pravý opak reklamných letákov o dovolenke v raji - hnedá páchnuca voda, v nej zopár nahých kúpajúcich sa chlapov, na pláži postavičky skrútené do pózy, ktorá nevyvolávala pochybnosti o tom, čo práve robia. Najchudobnejšia a najzaostalejšia krajina západnej pologule, to je Haiti. So šialenými cenami, ktoré vyvolávajú nedostatok všetkého. Chceš? Plať! A to bol Štefan stále len v hlavnom meste. Augustín  Tento príbeh nadväzuje na iný z roku 1952. Vtedy bol dnes 74-ročný Augustín Vrecko o čosi mladší než dnes Štefan a chcel sa stať lesníkom. Dostal na starosť dvetisíc hektárov lesa, robota sa mu páčila a zrejme by sa jej nikdy nebol vzdal, keby ho nenútili stať sa členom komunistickej strany. On do strany, jeho rodičia do družstva. Otec by bol prišiel o všetko, na čo poctivo zarábal osemnásť rokov v USA. O polia, o statok, o dve nákladné autá... Augustín sa rozhodol utiecť. Nemal ani mapu, s kamarátom sa vydali k Mariánskym Lázňam, kde vyskočili z vlaku a pobrali sa za zapadajúcim slnkom. „Vôbec sme si neuvedomovali, čo robíme, možno preto sa nám to podarilo," hovorí dnes. Vleteli však priamo do rúk Nemcom a Američanom na druhej strane a tí ich pokladali za špiónov. Ako inak by prešli zamínované polia? „Z pekla som sa dostal do očistca," vraví. Vypočúvanie, hlad. „Keď si hladný, nemáš morálne zábrany, kradli sme sliepky," spomína. Radšej ako zostať v lágri volil smrť guľkou, vstúpil do americkej armády a mal ísť bojovať do Kórey. Tri dni predtým sa však vojna skončila. „Stále ma učili, ako zabiť, nikdy, ako človeka zachrániť," povie. Vystúpil z armády, dostal sa do Belgicka, vyštudoval priemyslovku a potom šiel študovať teológiu do Francúzska. „Prednášal nám aj Albert Einstein," povie a dodá, že to bol jednoduchý človek, tí múdri sú vždy jednoduchí, tí komplikovaní iba skrývajú komplexy.  V roku 1976 sa dostal na Haiti a zostal tam dvadsať rokov. Nechcel byť profesorom na saleziánskej škole v hlavnom meste, chcel sa starať o chudobných. Vybral si Bois de Lorenze, dedinku vo vnútrozemí, kde nebolo nič. Okrem ľudí, ktorí netušili, čo je krompáč a čo je fúrik. Chcel urobiť všetko naraz, kým pochopil, že keď chceš urobiť všetko, neurobíš nič. „Prvá musela byť cesta," povie. Nakoniec vybudoval nie jednu, dvadsaťdvakilometrovú, ale hneď tri, spolu päťdesiatdva kilometrov. Platili Američania, on zamestnával 1360 ľudí, platil im osem dolárov na deň. V Bois de Lorenze pribudol kostol, dvojkilometrové potrubie privádzajúce vodu z prameňa v kopcoch, na políčkach začali pestovať zeleninu. „Pochopili," vraví. A práve vtedy musel odísť. Otrava krvi, život na vlásku, Brusel. Po desiatich rokoch sa však na Haiti vrátil, na barlách, lebo krátko pred odletom havaroval, a pustil sa do nového projektu. Už nie ako misionár. Ako Augustín Vrecko, ktorý sa rozhodol všetky svoje úspory vložiť do „diela" v dedinke Aguamithe. Slovo projekt nemá rád, vraj na ňom bohatnú bohatí, on chce zmeniť tunajšiu spoločnosť. Najskôr vybudovať políčka, aby mali zeleninu, nech je s čím obchodovať, vytvoriť komúnu, kde si budú všetci pomáhať, urobiť prvý krok k zmene ich myslenia. Aby sa z biedy dostali aspoň k chudobe. A Štefan? V ruksaku mal kelňu, prišiel stavať domčeky pre prvých dobrovoľníkov. Ak sem raz prídu... Dielo  „Kúpil som auto," vyhlásil Augustín po troch dňoch čakania v Port au Prince. Terénny nissan za pätnásťtisíc dolárov. Na druhom aute, nákladniaku, skončilo to, čo dal priviezť z Belgicka v kontajneroch. Aj malý bager. Zázrak, že sa to nakoniec dostalo do Aguamithe! Na Haiti totiž nie sú cesty. Teda aspoň my by sme ich za cesty nepokladali. Čím hlbšie do vnútrozemia, tým horšie. Keď sa vraj Kolumbus vrátil z ostrova do Španielska a kráľovná sa ho pýtala, ako to tam vyzerá, skrčil papier, trochu ho narovnal a povedal - takto. Kopec ve dľa kopca, chatrč vedľa chatrče, hore briežkom, dolu briežkom, jama na jame. A Augustín sa predsa v jednej chvíli rozžiari. „Odtiaľto je to už cesta, ktorú som staval ja," povie. Nissan sa škriabe strmo hore po kameni. Pár kvapiek dažďa, nevyšiel by. Vždy keď zlezie do údolia, prejde potôčik a chvíľu zavýja, kým opäť začnú platiť fyzikálne zákony a gumy zaberú. „Bola širšia, nečistia ju," povie kriticky. „Vtedy som tu mohol chodiť šesťdesiatkou," dodá. Dvadsať kilometrov, dve hodiny jazdy do Aguamithe. „Tu sú strmé zrázy, daj pozor," zavelí vodičovi a človek je rád, že je tma a nič nevidí. Keď však príde do centra dediny, potešil by ho aj jediný lúč svetla. Dokonalá tma. Sem ešte elektrina nedorazila. V malom domci sliepňa svetlo, čím viac generátor hučí, tým viac bliká.  Večera nebude, dozvieme sa, lebo Jacqueline už odišla. Príde ráno, z pár uhlíkov v akomsi hrnci rozloží oheň a začína variť. Má rešpekt, všetci ju oslovujú Madame, ale Augustín jej nedá pokoj. Chce, aby sa zdokonalila, naučila sa variť viac jedál. Ale skúste to, keď ste celý život varili iba ryžu, fazuľu, hrach a piekli banány! Obchod nikdy nevidela, iba trh, čo býva raz do týždňa. Morčacie prsia na spôsob hradnej panej sú pre ňu rovnako nepredstaviteľné ako plynový sporák. Ani uhlia nemá veľa. V krajine už vyrúbali tretinu až polovicu lesov, ako kto povie, zem neudrží vlahu a voda vyplaví živiny, z riek sú potoky, dokonca prestalo pršať. Haitské vnútrozemie sa mení na polopúšť. Len ľudí pribúda. Medzi tými, čo pomáhajú Augustínovi, je aj chlap, čo má tri ženy a osemnásť detí. Nakoniec sa prizná, že tie ženy sú štyri a detí má devätnásť. Do práce prichádza medzi prvými, odchádza medzi poslednými. Ale aj on, tak ako všetci, večer Augustínovi otrčí ruku. Zaplať! Robia pre seba, pracujú na „diele", ale nie bez mzdy. Gaston  „Poznal som aj jedného, ktorý mal šesť žien a 32 detí, ale to bol čarodejník vúdú," hovorí Augustín. „Vtedy som ešte bol na Haiti krátko, nevedel som, o čo ide. Chcel, aby som mu pokrstil deti, ale ja som odmietol. A zrazu mi tancoval stôl v izbe, zla pribúdalo a ja som nechápal. Šiel som sa poradiť s biskupom a ten mi povedal, že s tým nič neurobím, že to je vúdú a s čarodejníkmi treba byť zadobre." Vúdú na Haiti patrí k životu. Lekára tu nenájdete, tobôž nemocnicu, keď je zle, ľudia chodia za čarodejníkmi. „Tomu s mnohými deťmi som pomohol, keď mu ochorela dcéra a potrebovala ortopedickú operáciu. Belgická mládež na ňu zozbierala peniaze. Skamarátil sa so mnou, priznal aj to, že podpísal zmluvu s diablom. Tu sa z vúdú nikto nesmeje, je to haitská tradícia," rozpráva Augustín. A zombie? Keď zbadáte blázna, vedzte, že je to človek, ktorému čarodejník čosi nasypal do jedla, to čosi ho znehybnilo, videl, ako ho pochovávajú. V noci ho čarodejník vyhrabe, zaklínaním ho privolá späť do života, pričom sa zombie do smrti stáva jeho otrokom. Len rozum mu už nefunguje tak ako kedysi. „No ale ak sa tá žena, čo je zombie, na tri roky stratila, kde bola? V rakve pod zemou?" pýtame sa Gastona Saint fleura a on sa rozosmeje. „Dobrá otázka. Len na ňu nikto nepozná odpoveď," dodá. Gaston Saintfleur, tridsaťosemročný muž. Pochádza z kraja, kde slúžil Augustín. Chudobné, ale nadané dieťa z početnej rodiny. Dobre sa učil, dostal sa do Port au Prince, odtiaľ ho školský spolok poslal na štúdiá do Zürichu, odtiaľ pokračoval do Argentíny a skončil ako profesor na univerzite v Santo Domingu v Dominikánskej republike. Hovorí po francúzsky, kreolsky, španielsky, anglicky a po nemecky. Dosiahol niečo, čo si jeho rodáci ani len nedokážu predstaviť. A predsa sa vracia do rodného kraja. „Raz budem pokračovať v Augustínovej práci," hovorí. „Niekto začať musí, aj keď to potrvá desaťročia." Filozofujeme.  Spomíname na Maputo v Mozambiku. Portugalci tu nechali jedno krásne mesto a čo z neho zostalo? „Lebo nebolo ich, nezapájali sa do jeho výstavby," vraví. Koľko peňazí ide z rozvinutých krajín napríklad do Afriky a čo sa s nimi stane? „Keď prichádza pomoc zo zahraničia, nemá účinok, väčšina peňazí sa vždy stratí," dodá. A beloch medzi Haiťanmi? „Blanche, biely, neveria mu, je to chodiaca peňaženka, nič viac," povie. „Potrebujú príklad, musia zmeniť svoje myslenie. Keď rúbali lesy „na varenie", ani im na um nezišlo, že by ich mali aj vysádzať. Treba začať políčkami, tekvicami, ktoré sú výživné a nepotrebujú veľa vlahy. Musia si na novinky zvyknúť. A musia pracovať sami na sebe, sami na svojom." Nádej Keď sa starý nissan vydáva na spiatočnú cestu z Aguamithe, Augustín sa sťažuje na bolesť v kĺboch a Štefan stojí na priedomí so slzami v očiach. Gaston si sadá za volant a nasmeruje si to do mesta Cap Haitien. Ak bola prvá cesta príšerná, táto je hrôzostrašná. Keď sa v období dažďov rozmočí, neprejde ňou ani tank. Cap Haitien je o čosi krajšie ako Port au Prince, kde-tu ešte vidno zvyšky koloniálnej architektúry, ale v mori sa kúpu iba dve svine. Pohojdávajú sa na vlnách, a keď voda ustúpi, vždy si na čomsi pochutia. Berie nás na návštevu k svojim priateľom, počúvame zúrivú debatu o tom, prečo na Haiti neprichádzajú turisti. Postavili predsa pár centier a sú prázdne. Nevedia, že už na letenke je tučnými písmenami napísané, že Spojené štáty nepokladajú Haiti za bezpečnú krajinu...  Máme sa o tom presvedčiť ráno, keď auto vletí do diery a roztlčie si olejový filter. Jedna diera, aby do nej auto vhuplo, hneď za ňou druhá, aby sa dotrieskalo. Gaston vraví, že tú druhú vykopali naschvál a že opravár len sedí a čaká, kedy do nej niekto padne. A keby sa tak stalo v noci... Prechádzame okolo hraníc s Dominikánskou republikou. Pre Haiťanov nedobytný raj, vízum za sto dolárov. Ešte desať hodín cesty do Port au Prince a príde „sila". Lietadlo do New Yorku, kde je len päť belochov, tí zvyšní sú občania Spojených štátov, vzorka z dva a pol milióna Haiťanov, ktorí žijú v USA. Ďalší v Kanade, vo Francúzsku. Tí, čo zostanú, veľa nádeje nemajú. Ich nádej sa volá Augustín, Gaston a Štefan.
Písať komentáre môžu iba registrovaní užívatelia. Powered by AkoComment Tweaked Special Edition v.1.4.6 |
|||||
Komentáre (1)