Navigácia
| Titulka |
| Naj zo Žurnálu |
| Komentár |
| Fotogalérie |
| Archív Žurnál 2009 |
| Archív Žurnál 2008 |
| Archív Žurnál 2007 |
| Servis |
| Archív tém |
| Žurnál v literatúre |
Vyhľadávanie
| Náš svet sa už stal Postreálnym |
| Autor: Tina Čorná, foto: Roman Ferstl | ||||
| Streda, 29. apríl 2009 | ||||
 Historik Dušan Kováč, odborník na dejiny Slovenska v 20. storočí, prirovnáva revolúciu ku kameňu, ktorý hodíte do vody. Vlny sa síce prudko rozostúpia, ale po čase sa hladina stíši a dnes vidíme, ako sa uzatvára. Po 20 rokoch od novembra naši ľudia v demokratických voľbách znovu volia funkcionárov minulosti, Matica slovenská nerušene pestuje mýty 19. storočia a výkonná moc sa nimi vďačne inšpiruje. „Len čo sa slovenský politik dostane k moci, tak si hneď myslí, že pánboh mu dal úrad, a teda aj rozum,“ hovorí Dušan Kováč.Spomínate si, kedy sa rozpútal spor medzi matičnými historikmi a akademikmi? Začiatok sporu spadá do obdobia po rozdelení federácie. Niekedy v rokoch 1993 – 1994 chcela odrazu Matica slovenská prevziať niektoré pracoviská akadémie. Samozrejme, nemala záujem o technologické pracoviská, ale o humanitné – Historický ústav, Ústav slovenskej literatúry a podobne. Nadobudla predstavu, že má na ne akýsi nárok. Vtedy sa rozpútala dosť tvrdá polemika. Nebola to teda odborná diskusia o histórii a literatúre, ale prvý otvorený konflikt, ktorý sa preniesol aj na verejnosť a do tlače.Jozef Markuš sa stal plateným predsedom Matice už v roku 1990 a je ním dodnes. Kam sa Matica slovenská posunula pod jeho vedením? Hlavným problémom tejto inštitúcie je zákon o Matici, ktorý je podľa môjho názoru priam škandalózny. Matica slovenská je hneď v úvode zákona definovaná ako verejnoprávna inštitúcia, ale zvyšok zákonodarného textu znie, akoby to bol zákon o spolku. A to sa týka celej jej činnosti – má byť akože verejnoprávna a zákon vymenúva oblasti, ku ktorým sa Matica, ak chce, môže vyjadriť. Do tém, ku ktorým sa Matica môže takto vyjadrovať, spadá skoro všetko – od školských učebníc až pomaly po to, aké vtáky na Slovensku môžu existovať. Ale táto verejnoprávna inštitúcia nemá žiadny externý kontrolný orgán a predsedu volia – ako v spolku – jej členovia. Zodpovedá sa členom Matice slovenskej a nikto ho nekontroluje.Ako sú na tom matičné vedecké pracoviská? Vedecké pracoviská Matice berú financie z verejných prostriedkov, ale kým na akademickej pôde akreditácia prebieha veľmi tvrdo – všetky pracoviská musia vykazovať, čo urobili, aké sú efektívne, aký majú ohlas v zahraničí a ako fungujú v spoločnosti, v Matici slovenskej podobná náročná odborná kontrola neexistuje. Takéto pracoviská si môže zriadiť hocikto – rozdiel je iba v tom, že v Matici za to dostávajú od štátu peniaze a sú bez kontroly. Je to problém aj samotného Markuša – očividne nie je celkom normálne, že je predsedom 19 rokov. Zrejme sa priebežne prispôsobujú aj spolkové pravidlá, aby to bolo možné. Ľuďom z členskej základne Matice Markuš vyhovuje a on sám inú šancu na realizáciu svojich osobných ambícií zjavne nemá, takže stále je predsedom – k obojstrannej spokojnosti.Minulý rok dostala Matica od štátu 40 miliónov korún a ostatné zdroje – 34 miliónov si Matica zabezpečila z neštátnych zdrojov... No áno, veď svojho času dostala Matica od Vladimíra Mečiara za symbolickú korunu vydavateľstvo a tlačiareň Neografia so špičkovou technológiou.Hneď v prvej polovici roku 1990 sa Jozef Markuš priamo pred očami verejnosti na televíznych obrazovkách aj mimo nich tvrdo hádal s nastupujúcim Vladimírom Mečiarom. Potom nečakane úplne stíchol, v auguste 1990 sa stiahol do Matice a od Mečiara dostal Neografiu. Čo za tým je? To by ste sa museli opýtať týchto dvoch aktérov. Zrejme majú určité spoločné záujmy, čo však nie je atypický príklad na slovenskej spoločenskej scéne.Takže ako historik môžete konštatovať iba toto, hoci rok 1990 už patrí do dejín? Ako historik som zvyknutý hovoriť o tom, k čomu mám podklady. A to, o čom hovoríme teraz, by malo skôr zaujímať investigatívnych žurnalistov.Aj v otvorenej spoločnosti sú historici odkázaní len na dokumenty, ktoré im politici sprístupnia, a nemôžu interpretovať nedávnu minulosť, lebo všetky dôležité dôkazy a údaje sú utajené? Historik nie je kronikár. Jeho úlohou je, aby fakty a dostupné pramene dával do kontextu a interpretoval ich v celej historickej škále.Ako pracujete so súčasnosťou? Vnímate ju ako historický dej? Iste, aj týmto spôsobom musí historik pracovať – či už o súčasnosti priamo píše, alebo si ju interpretuje iba pre seba. Uvediem príklad – v rokoch 1937 – 1938, teda 20 rokov po vzniku Československa, bola historikmi táto udalosť už veľmi dôkladne zhodnotená v celom historickom procese. Aj my už máme pohľad na udalosti roku 1989, o ktorých hovoríme, že to bola nežná revolúcia. V popredí je predovšetkým slovo revolúcia, ktoré označuje zásadnú zmenu. Keď sa pozrieme aj na iné revolúcie, vieme, že ide o určitý náhly výbuch, ktorý zmení spoločenskú situáciu predovšetkým na povrchu. Ako keď hodíte kameň do vody – hladina sa rozbehne a vtedy celkom evidentne vidíte, že medzi tým, čo bolo v roku 1988, a tým, čo bolo v roku 1990, je podstatný rozdiel. Otvorili sa hranice, zmizli ostnaté drôty, vznikla pluralitná spoločnosť s množstvom politických strán a konali sa slobodné voľby, v ktorých sa mohol každý slobodne rozhodnúť. Formálne znaky boli celkom evidentné. Čo sa nezmenilo, a ani sa nemohlo zmeniť hneď, bola historická skúsenosť spoločnosti a každého jednotlivca.Prečo sa to nemohlo zmeniť rýchlejšie? Generácia, ktorá žila desaťročia v totalitnom systéme, nemala možnosť naučiť sa žiť demokraticky ani demokraticky rozmýšľať. Iná vec je boj za demokraciu, a celkom iná život v demokracii. My si dodnes vysvetľujeme demokraciu tak, že strana, ktorá vyhrá voľby, si môže robiť, čo si zmyslí. Naučili nás to roky totality, keď si vládnuca strana robila vždy, čo chcela. Ale v demokracii musia médiá a celá spoločnosť vládnu moc neustále kontrolovať. A tu je hlavný kameň úrazu – dodnes si na to nezvykli ani občania, ani vlády, ktoré sa stále nenaučili vládnuť demokraticky. U nás demokratická politická kultúra stále neexistuje. Pri hodnotení 20. výročia novembra je metafora kameňa hodeného do vody dosť plastická. Po čase sa situácia upokojila a na základe fyzikálneho zákona sa vlny vrátili a hladina sa uzatvára. A dnes sme konfrontovaní s tým, ako sa naša spoločnosť stále nenaučila rozmýšľať demokraticky. Veď demokracia nie sú iba slobodné voľby, ale istý spôsob komunikácie – ako sa navzájom zhovárame a ako konáme. Totalita hovorí – kto nejde s nami, ide proti nám. Demokracia hovorí – kto nejde so mnou, je môj partner na diskusiu.O čom svedčí fakt, že práve demokratické voľby potvrdili váhu takých politikov, ako sú Mečiar a Slota? Ľudia ešte stále hľadajú v politikoch vodcov minulosti, na ktorých síce mohli občas v krčme pri pive ponadávať, ale ktorí za nich všetko riešili a boli tu na to, aby sa starali o každého človeka. Títo vodcovia vždy tvrdili – sme tu pre vás, občania! Bolo to už aj za slovenského štátu, keď Hlinkova slovenská ľudová strana hlásala – strana za vás myslí, strana za vás robí, bratia a sestry! A potom rovnaké heslo prevzali komunisti. A podobným spôsobom to funguje dodnes. Keď sa pozrieme na to, ako je rozdelená politická moc od najvyšších miest až po okresy a často až po obce, zistíme, že funkcionári včerajška sú funkcionármi dneška. A ľudia si ich volia demokraticky, pričom nie sú ochotní brať zodpovednosť za dôsledky svojich rozhodnutí. Ani občania, ktorí volili, ani zvolení politici. Také veci, ako sa u nás stali v posledných rokoch na všetkých úrovniach – od najvyššej po najnižšiu – v západnej demokratickej politickej kultúre jednoducho nie sú možné.Dvadsať rokov po komunistickej revolúcii, v roku 1968, ľudia uverili, že existuje demokratická verzia socializmu. Potom uplynulo nekonečných 20 rokov do roku 1989, keď si mysleli, že keby ich nedusil režim, prejavilo by sa ich krajšie ja. Nemyslíte si, že posledných dvadsať rokov nám sloboda nastavuje zrkadlo a to, čo v ňom vidíme, nie je vôbec také príťažlivé, ako sme si pôvodne mysleli? Sú ľudia, ktorým sa tento obraz páči, dokonca sa v ňom kochajú. Myslia si, že tak je to správne a dobré. O to v podstate ide, aby sme v našej spoločnosti mohli viesť demokratickú diskusiu, aby sme mali možnosť presvedčiť ľudí, že toto nie je ten ideálny stav, o ktorom sme snívali v roku 1989.Ale v takejto diskusii, najmä vo vedeckej sfére, predsa musí byť aj nejaká objektívna autorita. Aké postavenie má akademická pôda v našej spoločnosti? Má autoritu, aká prislúcha vedcom v západnom svete? Otvorene treba povedať, že nemá. Možno aj preto, že sa o to sama príliš neusiluje.Prečo? Keď hovoríme o akademickej verejnosti a v širšom zmysle o intelektuáloch, aj u nich vidíme silnú väzbu na minulosť. Dnešný intelektuál sa vystríha, aby vystupoval na verejnosti ako svedomie národa, lebo si myslí, že postmodernému človeku je to cudzie. A ak to od nich spoločnosť predsa len očakáva, akademická pôda je už dnes príliš profesionálna – drobí sa a špecializuje na rôzne odbory a každý sa venuje vlastnej práci. Akoby sa vedci ostýchali výraznejšie vstupovať do spoločenskej diskusie. O tom, že u nás existuje Slovenská akademická spoločnosť, ktorá združuje tých najlepších vedcov z rôznych vedných oblastí, skoro nikto nevie. Možno by vedci naozaj mali byť aktívnejší a intelektuálnu kapacitu, ktorou disponujú, by mohli viac otočiť smerom k spoločenským problémom. Na druhej strane – spoločnosť stále nie je pripravená akceptovať intelektuálne iniciatívy.Čím si to vysvetľujete? Niekoľko desaťročí tu platilo, že robotnícka trieda je vedúca sila spoločnosti, pravdu má len ten, kto má mozole a robí lopatou. Voči inteligencii a akademickej sfére sa robila doslova prezieravá politika, a toto žije medzi ľuďmi doteraz. Kto sedí za stolom a pracuje hlavou, je akoby menejcenný. A pridáva sa k tomu aj malý záujem médií. Či chceme, alebo nechceme, či sa nám to páči, alebo nie, najmä elektronické médiá sú veľmi dôležitým stimulátorom spoločenskej diskusie. Na takúto diskusiu tu vlastne ani nevznikol doteraz iný priestor.
Nemyslíte si, že intelektuálne autority na Západe svoj vplyv na špičku moci realizujú iným spôsobom ako cez médiá? Súčasná západná spoločnosť, ktorá už nie je ani tak postmoderná, ako virtuálna, vyžaduje politika, čo je do určitej miery šoumenom. Kto sa nevie pekne usmievať, nemá gestá a nevie pekne modulovať svoj hlas na tribúne, nemá šancu stať sa politikom. V USA sa to začalo už za Reagana. Lenže na Západe to funguje tak, že sa všetci politici – dokonca aj na lokálnej a regionálnej úrovni – obklopujú poradcami, vytvárajú si svoje tímy, od ktorých dostávajú na stôl expertízy. U nás si politici myslia, že oni majú radiť svojim poradcom, čo im, politikom, majú poradiť. Len čo sa slovenský politik dostane k moci, tak si myslí, že pánboh mu dal úrad, a teda aj rozum. Toto si na Západe žiaden politik nemyslí, a preto je profesionálnejší. Naši politici vo svojich prejavoch často prednesú neuveriteľné nezmysly. A je to možné len preto, že nemajú serióznych, vzdelaných a kvalifikovaných poradcov.Čo vás okrem starých Slovákov podráždilo napríklad na premiérových prejavoch, čo si možno verejnosť nemusela všimnúť? Vstupy premiéra do histórie sú dosť trápne a o Jánošíkovi a starých Slovákoch sme už diskutovali dosť. Do určitej miery u nás funguje systém osobného politikovho názoru, ktorý by sa mal stať zákonom vo všetkých oblastiach, a to aj v ekonomike, ktorá dnes jednoznačne dominuje. Nie je to problém iba tejto vlády, ale celého systému. U nás sa nezaužívalo pravidlo, že politika je určitá profesia a ten, kto vystupuje ako politik, si musí uvedomiť, že jeho osobný názor nemôže byť zákonom, nemôže byť pravidlom, že sa môže aj mýliť a jednoducho si musí nechať robiť analýzy. Alarmujúco nám chýba kritické myslenie, ktoré sa u nás nepestovalo celé desaťročia.Mladý historik z Ústavu pamäti národa Martin Lacko v deň výročia slovenského štátu v rozhlasovej relácii jedným dychom konštatoval, že vznik slovenského štátu síce poznamenal smutný fakt deportácií, ale samotná výkonná moc štátu sa vyznačovala zmierlivosťou a napríklad vojenské súdy neudelili ani jeden trest smrti. Je to korektná interpretácia? Určitým problémom mladej generácie historikov je, že niektorým z nich chýba erudícia. Ňou nie je len to, že veľa čítam, ale aj to, že som schopný reflektovať veci v súvislostiach a v kontexte.Nebola to skôr demagógia ako nevzdelanosť? Nie som si istý. Stretol som sa už s tým, že mladší historici nemajú kvalitné školy a nedokážu korektne narábať so zdrojmi. Keď niekto nevidí, že samotný slovenský štát nevznikol preto, lebo ho chceli Slováci, ale preto, že ho chcel Hitler, potom vám môže z ostatných faktov, ktoré nájdete v archíve, vzniknúť len mišmaš. Ak postavím vedľa seba nejaké kritické hodnotenie vtedajšej spoločnosti s oficiálnou propagandou, tak jednoducho nemôžem uspieť. A stretol som sa aj s tým, že niektorí mladí historici paušálne odsudzujú to, čomu hovoria marxizmus, hoci o ňom vôbec nič nevedia. Môžem byť kritický voči Marxovi, ale na to, aby som s ním nesúhlasil, musím ho poznať.Niektorí západní intelektuáli pri pohľade na krízu dávajú Marxovi za pravdu. Ako to vnímate vy? Je to niečo, čo sa v intelektuálnej histórii pravidelne opakuje – v určitej novej situácii sa odrazu vracajú aj akademické špičky k niečomu, čo už bolo odsunuté či zabudnuté. Som presvedčený, že dnešná kríza súvisí s virtualitou nášho sveta, ako aj s virtualitou ekonomiky. Náš svet sa už stal postreálnym. A to je niečo úplne nové. Nemyslím si, že by sme našli správne odpovede u Marxa.Hovoríte, že intelektuáli sa ostýchajú byť svedomím národa. Takže hodnotových tém sa zmocňujú matičiari alebo niektorí cirkevní predstavitelia, ktorí vnucujú ľuďom tendenčnú interpretáciu minulosti. Nevidíte v tom dôkaz, že ľudia toto formulovanie hodnôt vyslovene potrebujú? To je pravda. Narážame tu aj na problém pojmu národ. Na Slovensku sa stalo, že tu vystupuje politická strana, ktorá sa volá národná a vo svojom programe vyhlasuje, že je u nás jediným národne orientovaný subjektom. A je tu Matica slovenská, ktorá chce robiť národného inkvizítora, aby všetko bolo „čisté“ a „národné“. Ale čo je „národné“? Nad tým sa už nikto nezamýšľa. Nacionalizmus 19. storočia je dnes smiešny. Slovenský národ je de facto oveľa ďalej vo svojom vývoji, ako si to niektorí takzvaní národovci myslia. Každý národ na svete je predsa diferencovaný. U nás sa stále hovorí – zjednocujme sa, prečo sme rozhádaní? Prečo sa delíme na takých a onakých? Ale veď to je normálne, že sa delíme. Každá spoločnosť je pluralitná, pozostáva z rôznych skupín, ktoré nemajú rovnaké záujmy.V čom vám prekáža pojem „jednoty“? Nevidím dôvod, prečo by sme sa mali zjednocovať, ale vidím dôvod, prečo by sme mali navzájom diskutovať. Už od čias HSĽS sa tu pestuje tradícia jednej strany, ktorá tvrdila, aj keď nikdy nemala viac ako tretinu voličov na Slovensku, že ona je predstaviteľkou národa. Dodnes sa tu niekto hrá, že práve on je ten pravý Slovák, a keby jeho nebolo, tak národ zahynie. A náš národ pritom žije napriek všetkým týmto veciam. A žije inde a inak, ako si to predstavujú napríklad ľudia v Matici.Ako si to predstavujú? Stále sa vidia v akomsi zatuchnutom nacionalizme 19. storočia. Neprestal byť pre nich živnou pôdou, lebo sa u niektorých ľudí stretáva s ohlasom – však sme Slováci, no tak treba tým Maďarom niečo povedať! A treba povedať niečo aj Čechom, aby vedeli, že tu doma sme pánmi my! Moderný, pokrokový nacionalizmus, ktorému iné národy hovoria aj vlastenectvo, je niečo, čo sa na Slovensku ešte nedefinovalo ako alternatíva voči tomu, čo sa tu niektoré skupiny ľudí snažia prezentovať ako „národné“.Ako si predstavujete „pokrokový nacionalizmus“? „Národné“ môže byť zároveň aj otvorené, vôbec to nemusí byť xenofóbne a proti všetkým. Slovenský národ žije v priestore, v ktorom sa neustále dotýka s inými etnikami a národmi. My tu vlastne máme veľmi dobrú pôdu na kultivovanie slovenského moderného vlastenectva, ktoré je voči iným národom priateľské. Maďari nie sú nejakí kočovníci na koníkoch s krivými nohami. Je to kultúrny národ, ktorý si váži umenie a vedu, má nositeľov nobelových cien. Prečo by sme to nemali u nás jednoducho rešpektovať? Prečo musíme na Maďarov stále reagovať len primitívnym spôsobom?Ako posudzujete úlohu osobnosti v dejinách – je len dôsledkom vývoja spoločnosti alebo víťazí nad dejinami vlastnou silou? Aj medzi historikmi na Slovensku sa stále diskutuje , či existujú vôbec nejaké zákony spoločenského vývoja. A keď – tak do akej miery sú nevyhnutné a za akých okolností platia. Spoločnosť je na rozdiel od neživej prírody veľmi komplikovaný živý organizmus. Určité tendencie tu samozrejme fungujú. Vďaka nim sa dajú dejiny interpretovať a môžeme vyslovovať aj isté predpovede.Napríklad? Ak si spomenieme na rok 1998, zmena v smerovaní krajiny sa dala predpokladať. Na Slovensku totiž funguje silný strach ocitnúť sa v izolácii. A Mečiarova politika viedla Slovensko naspäť do východného bloku. Na ľudí zapôsobilo, že všetci navôkol už rokovali o NATO a EÚ, len my nie. Ale mnohé iné veci sú iste postavené aj na osobnostiach. Nie je to tak, ako to voľakedy vyučovali prostredníctvom vulgárneho marxizmu-leninizmu, že osobnosti v dejinách sú iba produktom doby. Sú aj významným a dôležitým faktorom v dejinách samy osebe. A u nás zavážia aj zdanlivo neveľké epizódy, ako je napríklad skládka v Pezinku, ktoré v spoločnosti rezonujú. Keď je takých epizód veľa, spoločenská mienka sa opäť formuje. Isteže tu funguje aj zážitok z minulosti, máme zafixované politické správanie jednotlivých strán a politikov. Dzurindova vláda, ktorá urobila základné reformy, na ne napokon doplatila. A Ficova vláda, ktorá tieto reformy kritizovala, je dnes vďaka nim úspešná. Ale aj toto sú v politike celkom bežné veci.Do akej miery sme ohrození pri riešení krízy tým, že na prahu recesie nám vládnu politici zo SNS a HZDS, ktorí ideovo patria do 90. rokov? Nemyslím si, že by pri svojich rozhodnutiach bral premiér Fico do úvahy názor Slotu a Mečiara. Naopak, som presvedčený, že táto koalícia vznikla práve preto, aby mohol Fico vládnuť de facto sám. SNS a HZDS potrebuje iba na to, aby mal dosť hlasov v parlamente. V každej inej koalícii by musel Fico s partnerom diskutovať.Myslíte si, že má Fico potenciál štátnika, ako to o ňom hovoria jeho prívrženci? Je to sugestívny pojem, s ktorým sa nedá celkom korektne narábať. Ja som bol napríklad kritický aj voči Georgeovi Bushovi, ktorého na Slovensku mnohí ľudia obdivovali práve ako štátnika. No všimnite si, že v súčasnosti sú politici, vrátane francúzskeho prezidenta Sarkozyho, iní ako tí, ktorých poznáme z dejín – ako boli prezidenti Wilson, Roosevelt, ako bol Churchill, Mitterrand, de Gaulle. Dnes už nikto od politikov nevyžaduje, aby boli veľkými intelektuálmi. Práve naopak. Politika vychádza z toho, že tu existuje osobnosť, ktorá má istý potenciál, a politik si zároveň uvedomuje, že moderná politika už nie je o rozhodnutiach a práci jednej osobnosti, ale že je postavená na širokej tímovej práci. Slovensko má v tomto ešte veľké rezervy a politici sa asi musia naučiť rásť osobnostne aj profesionálne na vlastných chybách.
Písať komentáre môžu iba registrovaní užívatelia. Powered by AkoComment Tweaked Special Edition v.1.4.6 |
||||
Pridať komentár