Navigácia
| Titulka |
| Naj zo Žurnálu |
| Komentár |
| Fotogalérie |
| Archív Žurnál 2009 |
| Archív Žurnál 2008 |
| Archív Žurnál 2007 |
| Servis |
| Archív tém |
| Žurnál v literatúre |
Vyhľadávanie
| Cena za ePriateľstvo |
| Autor: Pavol Magyar, foto: Profimedia | ||||||
| Streda, 10. jún 2009 | ||||||
 Aký intelekt a psychologické kvality bude mať ďalšia generácia poznamenaná dlhodobým facebookovaním, twitterovaním, klábosením a iným sociálnym „sietením“? Skončí ako partia sebeckých a egocentrických večných detí posadnutých hľadaním prvoplánových senzácií a uzavretých v infantilnom mikrosvete, v ktorom sa nedokážu sústrediť dlhšie ako minútu? Alebo sa, naopak, práve vďaka masovým vlnám virtuálneho pochopenia, uznania a povzbudenia stane pokolením sebavedomých optimistov schopných naraz komunikovať najmenej na piatich rozličných fórach a popritom zvládať ľavou zadnou aj bežné domáce/kancelárske povinnosti?Prvá možnosť nie je ani zďaleka len čisto teoretickou hrozbou. Kto neverí, nech strávi aspoň dve minúty čítaním statusov svojich blížnych na Facebooku: Feri vstával o 5.30 h a dosť ho to vzalo, Ďuso si už nemyslí, že bude lepšie, a Gizka konečne nakŕmila mačku. Čo len trochu starostlivejší človek by si mohol hneď položiť sugestívnu otázku o ďalšom smerovaní západnej civilizácie. A to sa ešte pod mnohými z týchto zásadných oznamov objavia nadšené komentáre od podobne postihnutých priateľov. Možno sa netreba príliš vzrušovať, Facebook vymyslel adolescent pre potreby adolescentov. Je v poriadku, ak sa čerstvý maturant rozhodne vstúpiť do záujmovej skupiny „Už sa mi nechce ani nechcieť“. K dospievaniu akosi neodmysliteľne patrí kolektívna identifikácia s podobnými neuveriteľne duchaplnými sloganmi. Spontánnosť a infantilizmus je na tínedžeroch pôvabná a na dvadsiatnikoch plne pochopiteľná. Keď im však začnú do remesla fušovať odrastené Husákove deti, ktorým ťahá na štyridsiatku a nemálo z nich sa hrdí vysokoškolským diplomom, je čas spozornieť. Možno že už vysoká škola dávno nie je tým, čím bývala kedysi. A možno len sociálne siete podnikli ďalší úspešný krôčik v zhubnej misii požierania mozgových závitov. Hrozby z obrazovky Presne o tomto hovorí britská barónka Susan Greenfieldová, profesorka synaptickej farmakológie na Oxfordskej univerzite. Lady Greenfieldová je poslankyňou Snemovne lordov a šéfkou Kráľovskej inštitúcie Veľkej Británie, takže podobné strašenie má, takpovediac, v náplni práce. Ale nie je dôvod neveriť jej tvrdeniu, že ak sa mládež ocitá príliš často pod vplyvom rýchlej akcie a reakcie vo forme nových a nových obrazovkových zážitkov, tieto rýchle zmeny vycvičia mozog tak, aby sa naučil v zrýchlenom režime fungovať. Po vypnutí počítača a návrate do reálneho sveta, ktorý funguje v oveľa pomalšom režime, začína mať mládežník problém. Nielen s hyperaktivitou, jednoznačné uprednostňovanie zážitkov „tu a teraz“ potláča zmysel pre zodpovednosť a posudzovanie následkov. Napokon, až taký nový fenomén to nie je – elektronické hry či hracie automaty sme v osemdesiatych rokoch poznali aj v socialistickom Československu. Lákavú predstavu úniku do virtuálneho sveta, v ktorom sa dá všetko zopakovať a zapnúť odznova, poznáme už dobrých 15 – 20 rokov. Pri štvrtení démona motorovou pílou v legendárnom Doom-e sa naozaj len málokto zamýšľal nad kompozičným usporiadaním, celkovým ideovým posolstvom či aspoň vnútornou rozorvanosťou v duši človeka-vyhnanca, ktorému pripadla nevďačná úloha oslobodiť našu ubolenú a takmer zničenú planétu od krvilačných príšer. Lenže sociálne siete môžu byť ešte nebezpečnejšie. Ich užívatelia strácajú schopnosť rozlíšiť to, čo práve skončili, a to, kde sa začína vonkajší svet. Nezáujem o realitu prameniaci z čistej rozkoše klikania, virtuálneho hrkútania či duchovného perlenia sa dá porovnať s diagnózou patologický hráč alebo s bulímiou. A pretlak široko dostupnej a takmer okamžitej odmeny spúšťa v mozgu podobné chemické procesy ako v prípade užívania návykových drog, pokračuje vo varovných posolstvách barónka Greenfieldová. Spočítané a podčiarknuté, sociálne siete, na ktorých absentujú súvislé príbehy a dlhodobý zmysel, ale o to viac sa to tam hemží emóciami a zábavnými aplikáciami na jedno použitie, vedú podľa britskej vedkyne v dospelom veku k povrchnosti, infantilizmu, hľadaniu lacných senzácií a poruchám koncentrácie. Otcovia teda nemusia kupovať brokovnice na odháňanie frajerov svojich pekných pubertálnych dcér. Ak im naozaj záleží na zdravom vývoji detí, mali by radšej investovať do kvalitného guľometného hniezda strážiaceho prístup k rodinnému počítaču. Alebo že by to vôbec nebolo potrebné? Únava Facebookom Stránka s registrovanými 200 miliónmi užívateľov, z ktorých sa najmenej polovica zaloguje aspoň raz denne, sa nedá nazvať ináč ako obrovský úspech. Lenže rovnako obrovskú popularitu mali v čase založenia aj predchodcovia Facebooku – komunitné servery združujúce napríklad bývalých spolužiakov zo strednej školy, bývalých spolubojovníkov z vojenčiny či kolegov z predošlých zamestnaní. Zakladanie virtuálnych tried sprevádzal svojho času veľký entuziazmus – keď sa o ich existencii podarilo upovedomiť dostatočný počet bývalých spolužiakov, nahrnulo sa tam množstvo ľudí, ktorí doslova hltali všetky dostupné informácie a fotografie. A ak sa náhodou blížil termín výročného pomaturitného stretnutia, internetový ruch v „triede“ mohol pokojne konkurovať aj webovým stránkam lokálnych periodík. Keď sa však informačný hlad po čase naplnil, stránku navštevovalo už len niekoľko skalných, a aj to len raz za čas a na niekoľko desiatok sekúnd. Facebook bol poslednou ranou, ktorá tieto kedysi hojne navštevované servery uviedla do stavu klinickej smrti. On sám sa tomuto osudu snaží vyhnúť chrlením obrovského množstva zábavných aplikácií. Ak teda človeka omrzí zisťovanie detailov o svojich známych, špehovanie bývalých lások či sledovanie „priateľských“ diskusií, môže si zahrať mafiánsku vojnu, vypestovať virtuálnu kvetinku, objať svojho blížneho, tresnúť ho vankúšom, založiť záujmovú skupinu, zarobiť si pár strieborniakov odpovedaním v kvízoch, alebo, ak je dostatočný narcista, založiť nový kvíz o sebe. Vymenovali sme len 7 z celkového množstva vyše 50-tisíc rôznych aplikácií. Na Facebooku sa dá bez problémov stráviť naraz aj niekoľko hodín. Tí, čo to robia denne, si vypestovali celkom slušný návyk. Tí, čo to odmietnu, pochopili, akým požieračom času dokážu byť moderné sociálne siete. Dokonca nudným požieračom času. Facebookovská aktivita takýchto užívateľov sa postupne preradí na voľnobeh – už ani zďaleka nereagujú na všetky výzvy, neopätujú všetky virtuálne láskavosti a neoplácajú darčeky. Prestáva ich trápiť, že sa už niekoľko dní nezalogovali. Už nevyhľadávajú nových priateľov a súčasnú databázu zoštíhľujú. S prekvapením zisťujú, že existujú aj iné internetové stránky, a po chvíli znovu objavia čaro „klasického“ emailu. Už len odporný konformizmus im bráni, aby sa zo stránky odhlásili úplne. Veď viete, „prestal by som existovať“. Koľko priateľstva unesie jeden človek Bežný človek v reálnom svete má vo svojej reálnej sociálnej sieti dohromady asi 150 ľudí, no tvrdé jadro najlepších priateľov tvorí asi tak päť z nich. Akokoľvek viac by sme si želali, mozog nepustí, má svoju hornú hranicu. Na Facebooku a iných sociálnych sieťach nie je problém nájsť užívateľov, ktorí majú v portfóliu aj niekoľko tisíc „priateľov“. Extrémne prípady v USA (veď kde inde, však?) sa môžu hrdiť dokonca státisícmi priateľov, hoci v tomto prípade ide naozaj už len o zbierku. Na opačnej strane frontu stojí napríklad zakladateľ Microsoftu Bill Gates, ktorý s facebookovými priateľstvami skončil krátko po svojej registrácii, pretože hneď v prvý deň dostal vyše osemtisíc ponúk. Ako však tieto sociálne siete menia povahu ľudských vzťahov? Sú len alternatívnym príveskom, alebo priamo evolučným skokom? Na tieto otázky hľadali odpovede vedci zo Sheffieldskej univerzity, ktorí prišli k záveru, že napriek virtuálnej kvantite sa tvrdé jadro skutočných priateľov na webe príliš nelíši od spomínaných piatich v reálnom svete. Do dobrého priateľstva (reálneho či internetového) treba investovať čas, energiu, nezriedka aj peniaze. Len málokto to urobí v prípade človeka, ktorého v živote nevidel. Takže aj pevné internetové priateľstvá vznikajú takmer výlučne len medzi tými, ktorí sa videli v reálnom živote. Ani čoraz neodbytnejší Facebook sa teda – aspoň zatiaľ – nezaobíde bez sveta z mäsa a kostí, mohli by zajasať tradicionalisti. Môžu sa dokonca aj lišiacky pousmiať nad výsledkom zaujímavého sociálneho experimentu kanadského spisovateľa a literárneho kritika Hala Niedzvieckeho. Hal sa v minulom roku rozhodol usporiadať veľké facebookové stretnutie a do blízkeho baru pozval všetkých svojich takmer 700 „priateľov“. Trochu aj tŕpol, kam ich vtesná, keby sa rozhodli prísť naozaj všetci. Robil si však zbytočné starosti – na stretnutie sa dostavil len jeden jediný. Napriek tomuto dosť rozpačitému výsledku však má význam udržiavať si veľkú skupinu facebookových priateľov. Podľa Nicole Ellisonovej, profesorky z Michiganskej univerzity, spočíva pridaná hodnota Facebooku najmä v „priateľoch priateľov“. Práve oni môžu obohatiť váš obzor o nové uhly pohľadu, pretože necítia žiadnu potrebu dávať vám za pravdu. Zvyčajne bývajú užitočnejší než „priatelia“ aj v mnohých dôležitých životných situáciách, napríklad pri hľadaní práce. V reálnom svete pritom s „priateľmi priateľov“ veľa času netrávite a takmer iste nepoznáte ich názory. Kamarát z kola von Počiatočný entuziazmus môže mať na Facebooku aj iný následok – kým na začiatku sme v návale radosti z objavovania ochotne prijímali každú ponuku na priateľstvo, po roku aktívneho facebookovania zisťujeme, že máme priateľov až priveľa. Racionalizačné opatrenia nie sú ničím príjemným ani na sociálnej sieti, napriek tomu, že sa obeť priamo nič nedozvie a zistí to až vtedy, keď sa zrazu nemôže dostať k vašim profilovým informáciám. Facebook je v tomto trochu schizofrenický – na jednej strane vás ubezpečuje, že sa o „odkamarátení“ nikto nedozvie, ale zároveň vás upozorní, že urobiť to nie je práve v súlade s etiketou. V januári tohto roku sa na Facebooku uskutočnil známy experiment v spolupráci s fast-foodovým reťazcom Burger King. BK ponúkol hamburger zadarmo každému užívateľovi, ktorý zo svojho zoznamu vyškrtne 10 priateľov. Na rozdiel od zaužívaných facebookových zvyklostí vyškrtnutým priateľom tentoraz prišlo oznámenie, že ich ktosi vymenil za hamburger, presnejšie za desatinu hamburgera. Kampaň mala veľký ohlas – Burger King sa pochválil, že prispel k ukončeniu 234 000 priateľstiev. A možno by v tomto judášskom projekte pokračoval doteraz, keby sa vedenie Facebooku dodatočne nerozhodlo, že informovať obete tohto výmenného obchodu je neetické. Čítate dobre, neetické je informovanie, nie obchod samotný. Facebook a reálna komunikácia A čo kľúčový spor – Facebook verzus živá reálna komunikácia? Tradicionalisti zaplačú, pretože ak boli mobily, email a esemesky len fackami, sociálne siete sú pre klasickú komunikáciu brutálnymi boxerskými údermi a kopancami. Na druhej strane si môžu s pocitom malého zadosťučinenia osušiť aspoň jedno oko – sociálne siete začínajú ohrozovať aj tie skazonosné vynálezy, proti ktorým sa brojilo len nedávno. Ako zistila vo svojom prieskume britská marketingová spoločnosť Mintel, čas trávený na Facebooku ide nielen na úkor klasickej komunikácie či telefonovania, ale aj esemesiek, emailov, televízie a počítačových hier. V porovnaní s esemeskami je Facebook lacnejší, v porovnaní s televíziou a hrami je zase univerzálnejší, interaktívnejší, jednoducho zaujímavejší. Sociálne siete menia ľudí na introvertov a za bieleho dňa kradnú rodinám to, čo ich už niekoľko tisícročí robí rodinami. Skúsme sa však na vec pozrieť aj z iného uhla: ak varíte guláš, stačí vám vedieť, že mäso bolo kúpené v hypermarkete, alebo potrebujete aj informáciu o tom, že kravu, ktorej zvyšky práve miznú v kotli, najprv mäsiar odstrelil jatočnou pištoľou, potom ju odral z kože a visiace polovice so zakrvavenými rukami rozporcioval na štandardné stehná, pliecka a krkovičky? Je celkom možné, že o 100 ro-kov budú detičky s rozšírenými očami počúvať rozprávanie starých materí o svete, v ktorom bolo potrebné rozprávať okamžite, bez prípravy, o skutočných témach a s maximálnym ohľadom na bezprostredne prítomného adresáta, ktorý rýchlo odhalil neúprimný úsmev a navyše sa mohol na smrť uraziť, prípadne vám rovno streliť po papuli. Je však možné, že následkom dlhodobého pobytu na sociálnych sieťach už babička nedokáže rozpovedať súvislý príbeh s poučnou pointou. A nebude mať ani komu, pretože polhodina sa stane hriešne vzácnym časom na to, aby ju človek strávil len tak, staromódnym počúvaním príbehov. A toto masové počítačové kolektívne povedomie nadobudne taký konformný zápach, že ešte aj družba so sovietskymi pioniermi bude oproti tomu pôsobiť ako gejzír nefalšovanej spontánnosti. Zdroje: guardian.co.uk, telegraph.co.uk, time.com, nytimes.com, msnbc.msn.com
Písať komentáre môžu iba registrovaní užívatelia. Powered by AkoComment Tweaked Special Edition v.1.4.6 |
||||||
Komentáre (2)