Navigácia
| Titulka |
| Naj zo Žurnálu |
| Komentár |
| Fotogalérie |
| Archív Žurnál 2009 |
| Archív Žurnál 2008 |
| Archív Žurnál 2007 |
| Servis |
| Žurnál v literatúre |
Vyhľadávanie
| Pár nežných spomienok |
| Autor: Ľubomír Feldek, foto: TASR | |||||
| Streda, 28. október 2009 | |||||
 Keď som v máji 1989 prečítal na konferencii týždenníka Slovenských pohľadov rukopis vtedy ešte nepublikovateľného rozhovoru s ruským spisovateľom Jevgenijom Jevtušenkom, odznel tam na moju adresu nádherný bonmot: „Začal si U dvou koček a skončíš U dvoch levov.“ Skončil som o pár ulíc ďalej od sídla bratislavskej polície, na tribúne Nežnej revolúcie. No určite nie preto, aby som sa stal politikom.Politika a umenie sa vylučujú ako oheň a voda. Umelec, aby v umení niečo dokázal, musí byť nedisciplinovaný individualista. Politika, naopak, vyžaduje schopnosť držať krok. Umelci nielenže nemávajú chuť stať sa politikmi, ale nemávajú na politiku ani talent. A že sa občas nejaký úspešný umelec stane aj úspešným politikom? To je výnimka, ktorá potvrdzuje pravidlo. O väčšine umelcov, ktorí sa zúčastnili na Nežnej revolúcii, to neplatilo. Zväčša sa potom vyhli politickej kariére a vrátili sa k umeniu – a taký bol aj môj prípad. To však neznamená, že nemám na čo spomínať. Výlety do politiky Už pred Nežnou revolúciou som si urobil niekoľko výletov do politiky. Niektoré boli aj nedobrovoľné. V roku 1987 mi nielenže cenzúra zlikvidovala básnickú zbierku Plakať je krásne, ale dokonca Štátna bezpečnosť zhabala aj antológiu ruskej poézie Aktívne svedomie. Divadlá boli šikovnejšie ako vydavateľstvá: Nová scéna mi uviedla koncom roka 1988 hru Umenie neodísť a Malá scéna SND začiatkom roka 1989 Skúšku. Obidve boli, ako sa vtedy hovorilo, „na hrane“. V tej druhej hral mizantropa, ktorý na všetko a všetkým nadáva, Milan Kňažko. Invektívy šprihal na premiére rovno do prvého radu hľadiska, kde sedela vtedajšia honorácia. Po prestávke bol prvý rad prázdny. Do konca predstavenia statočne vydržal iba Gejza Šlapka, tajomník ÚV KSS. Rád spomínam aj na to, ako ma v novembri 1989 pozval na svoj „kruglyj stol“ časopis Voprossy literatury. V gorbačovovskej Moskve bola v tom čase už na programe dňa glasnosť a vládla tam väčšia sloboda slova než u nás. Nuž som sa tam nielen ochotne vybral, ale aj som si zaumienil, že poviem niečo, čo by sa doma publikovať nedalo. Vyhlásil som tam napríklad toto: „Už dvadsať rokov bojujeme s veternými mlynmi ,kontrarevolúcie‘, ktorú sme údajne odhalili v roku 1968 a ktorú sme potlačili s ,bratskou internacionálnou pomocou‘. A pritom hlavná ,kontrarevolučná‘ myšlienka Alexandra Dubčeka – socializmus s ľudskou tvárou – sa ako vajce vajcu podobá na onen humánny socializmus, ktorý si ako heslo vytýčila sovietska prestavba!” Pomoc A. Dubčekovi Voprossy literatury, v ktorých vyšlo moje vystúpenie do bodky presne (iba to naše ako vajce vajcu preložili „kak dve kapli vody“), som potom poslal Alexandrovi Dubčekovi. On sa mi revanšoval tak, že sa prišiel pozrieť na Malú scénu SND na predstavenie Skúšky a moje vystúpenie spomenul o rok aj vo svojom otvorenom liste Miroslavovi Štěpánovi, členovi Predsedníctva ÚV KSČ, napísanom 16. októbra 1989: „V sovietskej tlači preniká na verejnosť čoraz viac pravdy o roku 1968. Okrem iného Feldekovo vyjadrenie vo Voprossoch literatury, Hanzelkovo v Komsomoľskej pravde i list Hájka v Izvestijach. Dajte aj u nás tlačené slovo ľuďom, ktorí majú na nedávno nimi prežitú, precítenú pravdu o roku 1968 a ľuďoch v ňom iný názor ako Vy!“ Dnes to možno vyzerá, akoby išlo o koordinované akcie, ale vtedy to boli z mojej strany naozaj iba celkom obyčajné sólojazdy, akými sa radi prezentujeme my, nedisciplinovaní umelci bez politického talentu. A predsa aj také sólojazdy sú niekedy na niečo dobré. Tá moja Alexandra Dubčeka nielen potešila, ale možno mu aj trochu pomohla. A sólojazdy ma, ako vravím, priviedli až na tribúnu Nežnej revolúcie. Nastupuje revolúcia V nedeľu 19. novembra 1989 som bol medzi jedenástimi umelcami, ktorí ráno napísali vyhlásenie proti masakre na pražskej Národnej triede (známe ako „dokument nežnej revolúcie č. 1“). Potom sme obtelefonovali priateľov a známych a na piatu poobede sme zvolali míting do Umeleckej besedy. Výbor, ktorý tam vznikol, sa zišiel na druhý deň, v pondelok 20. novembra na Malej scéne SND a postavil sa na čelo hnutia Verejnosť proti násiliu. Stal som sa tak aj jedným z členov KC Verejnosti proti násiliu. KC bola skratka koordinačného centra – už v prvý deň začal vznikať nežnorevolučný „newspeak“: KC namiesto ÚV, snem namiesto zjazdu, pokánie namiesto sebakritiky… No už zakrátko sa ukázalo, že politický život sa nevyhne ani pod novými slovami starým zlozvykom. Ústrednou kolektívnou požiadavkou Nežnej revolúcie voči moci v prvom týždni bolo: „Veďte s nami dialóg!“ Formulovali ju programotvorcovia VPN, ktorí vo vyhlásení z 20. novembra vyzývali v tomto zmysle aj verejnosť: „Zasadzujte sa spolu s nami za otvorenie spoločenského dialógu.“ A v pograme z utorka 21. novembra znova: „Chceme viesť dialóg, no nie v atmosfére represií.“ Takisto vo vyhlásení Slovenského národného divadla zo stredy 22. novembra sa hovorí: „Chceme hľadať a nájsť východisko v celospoločenskom dialógu, z ktorého nemožno nikoho vopred vylúčiť.“ Podobne študenti vo vyhlásení z 22. novembra: „Ak sa našim požiadavkám nevyhovie, nenastúpi sa cesta rozumného a skutočného dialógu… Pokiaľ sa vyskytnú na študentských akciách protisocialistické, protištátne a provokačné prejavy, s týmto postupom nesúhlasíme a zaujímame voči nim odmietavý postoj.“ Aj Alexander Dubček, ktorý vystúpil na tribúnu vo štvrtok 23. novembra, nabádal vyhnúť sa konfrontačným stresom, takže „nemožno ignorovať apeláciu predsedu vlády Ladislava Adamca v tomto smere“. Tieto limitované bratislavské postoje boli v súlade s pražskými. Takisto z Prahy prichádzalo nabadánie na opatrnosť. Petr Pithart varoval pred neuváženými krokmi, ktoré by mohli mať za následok krvavý odvetný úder moci. Sólo radového komunistu Nebol som tak dobre informovaný ako iní, a tak som si aj v tejto chvíli bezstarostne zasóloval. Už 21. novembra som vystúpil na mítingu v Umeleckej besede s vyhlásením, v ktorom som vyzval komunistickú stranu, aby sa vzdala mocenského monopolu: „Domnievame sa, že vlády, ktoré označia mládež a verejnosť svojej krajiny za protištátne živly, nemajú morálne právo nazývať sa ďalej vládami... Po represáliách 17. novembra 1989 v Prahe pokladáme nielen za svoje právo, ale aj za svoju povinnosť žiadať, aby sa KSČ očistila jediným možným spôsobom – a to tým, že sa dobrovoľne a ihneď vzdá svojho protiprávneho a iba násilím udržiavaného vedúceho postavenia v spoločnosti.“ Hovoriť sám za seba v množnom čísle je dosť smiešne. Hovoriť takto ma však oprávňoval fakt, že tesne pred vystúpením som to, čo som si vopred napísal, dal ešte prečítať vedľa mňa stojacemu Lajošovi Grendelovi. „Je to tvrdé,“ povedal, ale potom vytiahol pero a pripojil svoj podpis k môjmu, takže som mohol hovoriť za dvoch. Až dodatočne som si uvedomil, že tento môj krok mohol vyvolať aj nevôľu. Našťastie, stal sa pravý opak. Hneď po mojom vystúpení v Umeleckej besede sa ľudia okolo mňa začali dožadovať, aby sa i oni mohli pripodpísať. Pohotoví aktivisti začali môj text rozmnožovať a šíriť a Vyhlásenie radových komunistov (pod takýmto názvom vošlo do dejín) viselo vraj na druhý deň už na plotoch celej Československej republiky. Osvojilo si ho i Koordinačné centrum VPN a na druhý deň, 22. novembra 1989, ma s tým poslalo na prvú tribúnu, pred stotisícové Námestie SNP. Z dvanástich bodov dva Boli to zvláštne dni, keď po dvoch desaťročiach nehybnosti čas odrazu cválal, každý deň akoby ubehol rok – a tak bol niekedy problém tomu cvalu stačiť. Nečudo, že aj programotvorcom VPN chvíľu trvalo, kým ho zachytili a ešte najmenej dva dni sa pokúšali dostať do myslí demonštrantov nie najľahšie zapamätateľný dvanásťbodový program. Tu som sa tiež prejavil ako „narušiteľ“. Navrhol som dvanásťbodový program nahradiť dvojbodovým: 1) Zrušiť mocenský monopol KSČ. 2) Vyhlásiť slobodné voľby. Aj tentoraz som uspel, KC VPN môj nápad prijalo – a stal sa zázrak. Len čo sme skrátený program vyhlásili z tribúny, námestie sa ho naučilo skandovať a všade boli zrazu transparenty s tými dvoma bodmi. Aj v poštovej schránke VPN sa objavilo množstvo listov a lístočkov, na každom boli iba tie dva body a podpis. Skandovanie dvoch požiadaviek doliehalo z Námestia SNP až na Hlbokú ulicu, kde pod vedením Ignáca Janáka mal svoje mimoriadne zasadnutie ÚV KSS. A ten v nedeľu 26. novembra tlaku podľahol a vzdal sa mocenského monopolu. Když to tam Slováci chtějí mít V noci z 26. na 27. novembra sme v dome Milana Kňažka vyčkali, kým na chvíľu poľaví pozornosť tajných, ktorí ustavične krúžili dookola, a nadránom sme vyrazili autom, ktoré šoféroval Peter Kresánek, do Prahy. Bola to prísne tajná akcia. Márne sa aj moja žena až do rána vyzvedala, kde vlastne som – do zrejme odpočúvaného telefónu jej to nik z vépéenkárov nebol ochotný prezradiť. Ja a Vlado Ondruš sme boli totiž poverení doručiť Občianskemu fóru – ako vzácny dokument – čerstvý, v noci z tlačiarne ukoristený obťah titulnej strany pondelňajšej Pravdy, na ktorej už bola správa o zrušení mocenského monopolu komunistickej strany na Slovensku. Tento rukolapný dôkaz mal akcelerovať priebeh Nežnej revolúcie v Prahe a zároveň to mal byť slovenský príspevok do spoločného vyhlásenia OF a VPN, ktoré malo odznieť na manifestácii na Václavskom námestí. Ak som si myslel, že v Činohernom klube, kde sídlilo Občianske fórum, to vyvolá všeobecné nadšenie, trochu som sa mýlil. Mňa aj Vlada Ondruša sa usiloval uzemniť najmä Václav Klaus. „Pánové, jste naivní, já to tam nečtu,“ krútil hlavou, keď sme mu vložili do rúk náš dokument. Videl a počul som ho vtedy prvý raz v živote a odvtedy si všímam, že je to naozaj majster zápornej vetnej konštrukcie. Ani neskôr som od neho hádam nečítal ani jedinú vetu, ktorá by nebola postavená záporne. Ukázal som mu text na novinovej strane prstom, ale on ustavične opakoval: „Jste naivní, takhle rychle to nejde! Nejdřív musíme vytvořit s komunisty společné diskusní kluby a pak, postupně…“ Hoci bolo už ráno 27. novembra, v Prahe – aspoň podľa Klausových slov – šlo ešte vždy najmä o to: neprenáhliť sa, nevyvolať ozbrojený zásah, predísť mu nadviazaním dialógu s mocou. Spomínam si, že som vtedy dokonca aj zvýšil hlas: „Nechajte nám našu slovenskú naivitu a dajte nám to tam, chceme to tam mať.“ Vlado Ondruš sa vyjadroval podobne. Zase sa to skončilo šťastne – vedľa nás stál a podporil nás Václav Havel: „Když to tam Slováci chtějí mít, tak jim to tam dáme!“ A tak sa Praha zo spoločného vyhlásenia OF a VPN na zhromaždení 27. novembra dozvedela, že na Slovensku mocenský monopol KSČ už od nedele nejestvuje. Celoštátne ho potom – tri dni po Bratislave – zrušilo Federálne zhromaždenie v stredu 29. novembra. V tej chvíli reprezentácia českého Občianskeho fóra na čele s Václavom Havlom, Martou Kubišovou a ďalšími osobnosťami pražskej revolúcie vedno s nami, predstaviteľmi Verejnosti proti násiliu, viedla rozhovor s bratislavským publikom zo scény Slovenského národného divadla. Tam nás všetkých zastihla správa z Prahy, tam vychutnali obe hnutia, javisko i hľadisko spoločnú radosť. Zastavme ich, bratia! Zo svojho účinkovania v prvých troch týždňoch Nežnej revolúcie mám aj jednu spevácku spomienku. Na konci každej manifestácie si tribúna spolu s námestím zaspievala hymnu. Začínal vždy Milan Kňažko, námestie sa pridalo. Stál som raz počas hymny za ním a poradil som mu, aby namiesto „zastavme sa“ zaspieval „zastavme ich“. Urobil to, námestiu sa to zapáčilo, hneď sa toho chytilo a odvtedy sa už spievalo „zastavme ich“. Mám na svedomí opravu hymny, ktorú neskôr kodifikoval aj parlament – a nie som si dnes istý, či to bol vtedy dobrý nápad. Slovenská hymna vznikla vo chvíli, keď na protest proti zosadeniu Ľudovíta Štúra študenti lýcea opúšťali Bratislavu a odchádzali na vozoch do Levoče. Viem si živo predstaviť, ako na jednom z tých vozov zrazu zaimprovizoval Janko Matúška „zastavme sa, bratia, veď sa oni stratia“ – a vôbec to nebola výzva na pasívne vyčkávanie, ktorú sme tomu „zastavme sa“ my, potomkovia štúrovcov, občas vyčítali. Štúrovci tým slovom „zastavme sa“ vyjadrovali svoje odhodlanie: „Vydržme, neustupujme im!“ Ba možno tým chceli povedať aj: „Bratislava je naša, neodchádzajme nikam!“ Možno raz parlament tú opravu opraví a znova sa bude spievať „zastavme sa“. Ostnatý drôt ako zákusok Desiateho decembra 1989 – zhodou okolností práve na Medzinárodný deň ľudských práv – padla železná opona. Ostnatý drôt, ktorým sme boli obohnaní štyridsaťdva rokov, postrihali vojenské nožnice. Z postrihaného drôtu vytvoril akademický maliar Daniel Brunovský veľké srdce – sochu, ktorá mala stáť na hraniciach a pripomínať ostnatú minulosť. A pretože drôtu bolo mnohonásobne viac, než bolo potrebné na sochu, stal sa z neho najmä suvenír. Keď som si zašiel na druhý deň na kávu do kaviarne Carlton, vrchný čašník, pán Mandák, vtipný človek, mi ku káve ponúkol na tanieriku aj pár kúskov ostnatého drôtu ako zákusok. Po páde železnej opony sa celé trojtýždňové verejné divadlo skončilo – a všetko, čo nasledovalo, už bolo o inom. Tak ako viacerí aj ja som v ten deň pocítil, že sa môžem vrátiť do svojej pracovne a že všetky ďalšie výtržnosti môjho života sa budú odohrávať už zase len v literatúre. Samozrejme, trochu som sa mýlil, ale o tom zas niekedy inokedy. Dokumenty Novembra 1989 Drahí spoluobčania! 17. novembra 1939 zabili fašisti v Prahe študenta Opletala. V Prahe 17. novembra 1989 opäť tiekla krv. Na Medzinárodný deň študentstva proti pokojnej demonštrácii brutálne zasiahli príslušníci československej bezpečnosti a armády. Rozhodne protestujeme proti tejto zvrátenej demonštrácii sily. Protestujeme proti pokryteckej hre na demokratizáciu a žiadame okamžité vyšetrenie a potrestanie vinníkov. Žiadame očistu verejného života od stalinských živlov a ich metód. Vyzývame všetky umelecké zväzy a kultúrne inštitúcie, aby si osvojili toto vyhlásenie. Rezolúcia prečítaná grafikom Ľubom Longauerom 19. novembra 1989 v Umeleckej besede. Pripravila ju skupina výtvarníkov: Miroslav Cipár, Vladimír Kompánek, Rudolf Sikora, Jozef Jankovič, Karol Lacko, Ľubo Longauer, Daniel Fischer, Laco Čarný a Peter Horváth, spisovateľ Ľubomír Feldek a režisér Martin Hollý. Podpísaní radoví komunisti oboznámili sme sa s Vyhlásením združenia Verejnosť proti násiliu a bez výhrad sa k tomuto postoju pripájame. Zároveň vyslovujeme svoju nespokojnosť so stanoviskom, aké k represáliám v Prahe a k následným iniciatívam mládeže a celej verejnosti zaujalo stranícke a štátne vedenie. Vlády ČSSR, ČSR a SSR vo svojom spoločnom vyhlásení označili tieto reformné iniciatívy za činnosť protištátnych živlov. Domnievame sa, že vlády, ktoré označia mládež a verejnosť svojej krajiny za protištátne živly, nemajú morálne právo nazývať sa ďalej vládami. Vedenie KSČ označilo kritiku smerujúcu na jeho adresu a na adresu konkrétnych funkcionárov za ohrozenie socializmu. Domnievame sa, že vedenie strany, ktoré megalomansky stotožnilo samo seba so socializmom, nemá morálne právo byť ďalej vedením strany. Ako radoví členovia strany odmietame ďalej robiť španielsku stenu vedeniu, ktoré si už roky uzurpuje právo bez kontroly vládnuť v našom mene a zneužíva proti nám tzv. stranícku disciplínu, ktorou nás zaväzuje k mlčaniu. V Sovietskom zväze bola takto chápaná stranícka disciplína zneužitá na spáchanie 40 miliónov vrážd, o ďalších miliónoch zničených životov a zmarených existencií ani nehovoriac. A podobne to bolo a dodnes je u nás. Preto sme presvedčení, že ak treba hľadať protištátne živly, treba ich hľadať odhora. Preto sme presvedčení, že ak treba hovoriť o ohrození socializmu, treba hovoriť o jeho ohrození zhora. Ako radoví členovia strany pokladáme v tejto chvíli a po represáliách 17. novembra 1989 v Prahe nielen za svoje právo, ale aj za svoju povinnosť žiadať, aby sa KSČ očistila jediným možným spôsobom – a to tým, že sa dobrovoľne a ihneď vzdá svojho protiprávneho a iba násilím udržiavaného vedúceho postavenia v spoločnosti. Vyhlásenie radových komunistov 21. novembra 1989 podpísali: Ľubomír Feldek, Lajos Grendel, Vladimír Ondruš, László Szigeti, Soňa Szomolányiová, Vladimír Krivý, Pavol Frič, Ivan Štrpka, Ján Štrasser a ďalší. Spisovateľ Ľ. Feldek ho 22. novembra prečítal na mítingu na Námestí SNP v Bratislave.
Písať komentáre môžu iba registrovaní užívatelia. Powered by AkoComment Tweaked Special Edition v.1.4.6 |
|||||
Komentáre (1)