Navigácia
| Titulka |
| Naj zo Žurnálu |
| Komentár |
| Fotogalérie |
| Archív Žurnál 2009 |
| Archív Žurnál 2008 |
| Archív Žurnál 2007 |
| Servis |
| Archív tém |
| Žurnál v literatúre |
Vyhľadávanie
| Vlastný životopis zla |
| Autor: Tina Čorná, foto: Roman Ferstl | |||||
| Štvrtok, 10. december 2009 | |||||
 Vlastný životopis zla – tak znie titul najnovšej strhujúcej prózy Pavla Vilikovského z vydavateľstva Kalligram. V tomto románe sa autor vracia do roku 1949, keď sa zo Slovenska utekalo z politických dôvodov, ale aj do nudy normalizácie. Spoločného menovateľa ľudského zla skúma v obeti únosu, v psychológii bankovej zlodejky či v pocitom moci zdeformovanom egu Josepha Goebbelsa. Bulvárnu zápletku romániku českej herečky Lídy Baarovej so šéfom nacistickej propagandy pozoruje cez objektív vulgárnej banality rodinných hodnôt vyznavačov nacionálneho socializmu. „Vždy je lepšie si priznať vlastné zlo, a tým sa pripraviť na prípadný odpor voči nemu,“ hovorí spisovateľ PAVEL VILIKOVSKÝ.Prečo ste si za hlavnú tému svojej novej knihy zvolili zlo? To sa zbieralo roky – ja som pomalý pracovník. Otázka zla by teoreticky mala zaujímať každého. Na druhej strane, až keď som svoju knihu písal, zistil som, že je to téma vhodná skôr na desaťstránkovú esej. Aký bol váš zámer, keď ste svoj román zložili z dvoch zdanlivo nesúrodých častí? Prvý príbeh z konca 40. rokov som začal písať už veľmi dávno. Je akoby „prestáty“. Ten druhý vychádza zo skutočného prípadu, ktorý som v neskorších rokoch prevzal z kriminalistického časopisu. A v tých lepších chvíľach sa mi zdá, že k sebe naozaj patria. Hrdina druhej časti knihy je synom hrdinu z prvej časti. To vzniklo dodatočne? Druhú časť som začal písať, až keď som získal štipendijnú podporu z Literárneho centra, a tak som sa snažil prepojiť tieto dve časti aj vonkajškovo. Sú to, povedzme, dve polohy zla. V prvej časti ide o očividné spoločenské zlo, pomerne čierno-biele, v druhej – o individuálne zlo jednotlivca v nejednoznačnom prostredí súčasnosti, kde sa veci nejavia tak kontrastne a všeličo splýva. Silný názov Vlastný životopis zla sa dá vnímať, parafrázujúc Oscara Wilda, ako autoportrét Doriana Graya? Nejaká súvislosť tam je. Usiloval som sa zdôrazniť názor, že nemá význam zaoberať sa zlom ako niečím cudzím, čo je vlastnosťou niekoho iného. Je to neplodné, lebo človek sa len utvrdí, aký je sám dobrý oproti druhému. To je, samozrejme, ilúzia – zhodou okolností nezdravá. Vždy je lepšie si priznať vlastné zlo, a tým sa pripraviť na prípadný odpor voči nemu. Viem o ňom, a teda sa nedám tak ľahko zaskočiť, ako keď si myslím, že u mňa to nikdy nemôže prísť ani do úvahy. Carl Gustav Jung zdôrazňuje, že čím viac sa tieto veci zametajú pod koberec, tým v horšej podobe prepuknú neskôr. Jung aj agresivitu nacizmu pripisoval do istej miery tomu, že sa veľmi dlho v nemeckej spoločnosti popieralo možné zlo. Keď sa tvrdilo, že v nemeckom národe talent a potencia na zlo jednoducho neexistujú. Toto potláčanie napokon vyrazilo na povrch absolútne znetvoreným spôsobom. Prečo sa na druhej strane usilujete oddémonizovať Goebbelsa? Základný postoj voči Goebbelsovi je, že to bol hnusák, nacista, netvor, čím sa vlastne človek dištancuje – že my by sme takí nikdy nemohli byť. A ja som sa pokúsil ukázať, že dobre, tým všetkým sa stal, ale nebol démonom od narodenia. Bol to človek v mnohých vlastnostiach nám podobný. Do istej miery som sa pokúšal nájsť analógie aj vo svojom živote, hoci to určite nie sú analógie v tom, čo bolo na Goebbelsovi to najodpudzujúcejšie. Naozaj mi nie je nejako zvlášť sympatický. Ide o rovnaký proces skúmania, len z opačných strán mince – na jednej strane v sebe ako v jednotlivom človeku nachádzam možné zlo, na druhej strane nachádzam ľudskú banalitu v tom, koho spoločnosť považuje za démona. Myslíte, že ak by sa Goebbels neocitol v priamom kontakte s mocou, mohol by prežiť život slušného malomeštiaka? Mnohé má na svedomí ideológia spojená s rasovými teóriami, ktorá ospravedlňuje, čo je dobré pre Nemcov na úkor iných. Ja som nikdy nijakú moc nemal, takže ťažko sa mi to skúma. Ale zrejme je v povahe každej moci, že človek podľahne jej pokušeniam a po čase si jej zvody prestane na sebe uvedomovať. Je takáto amnézia človečenstva v nacizme spôsobená silou masového súhlasu so zlom? Goebbels sa na začiatku obmedzoval len na to, že občas konštatoval, v ktorom odbore je podľa neho percentuálne „neprimerane“ veľa židov, ktorí majú „neprimeraný“ vplyv. V tých rokoch v Nemecku prebiehal veľký dobrovoľný asimilačný proces a on mal výhrady, že keby išlo do tuhého, tak sú takíto nemeckí židia menej lojálni voči Nemecku ako rodení Nemci. Neskôr sa jeho postoje radikalizovali. Našiel si v téme židovstva parketu na budovanie vlastnej propagandistickej kariéry. Krištáľovú noc napríklad pripravil bez jasného súhlasu Hitlera, ktorý sa obával zahraničnopolitickej reakcie. Už vtedy išlo u Goebbelsa o pokušenie moci. Bol ambiciózny a pritom „len“ minister propagandy, ktorý rozhodoval, aký vyjde časopis a aký sa nakrúti film, ale nemal príležitosť pôsobiť priamo na ľudí. Preto sa rozhodol urobiť poriadok vo svojej župe. V tom čase bol županom Berlína? Áno, a objavil tak príležitosť, ako vyčistiť svoju berlínsku župu od „nevhodných živlov“, zviditeľniť sa v očiach vodcu a zároveň sa mohol rovno kochať zničenými obchodmi. Nie je to zľahčovanie zla, keď ho vo svojom rozprávaní nazývate Gebelskom? Až tak som to, samozrejme, nemyslel. Iba som cítil potrebu, aby bolo čitateľovi jasné, kedy je to môj konštrukt – že síce vychádzam z reálnej osobnosti, ale už je to moja literárna postava, ktorá nemusí dokonale zodpovedať reálnemu Goebbelsovi. Chcel som len, aby bolo zreteľné, že ide o moju interpretáciu istých faktov. Keď sa vrátime k prvej časti, je to téma konca 40. rokov, ktorá pomaly odchádza do zabudnutia. Aj preto ste sa k nej vrátili? Aj tento príbeh má reálny základ, lebo ja som človek prízemný a nedovolím si vymýšľať fantázie. Po februári 1948 naozaj štátna bezpečnosť použila trik, že postavila baraky ešte na našom území a napchala do nich svojich ľudí v spojeneckých uniformách, ktorí predstierali, že sú západní dôstojníci. Prevádzači s nimi spolupracovali. Ľudia na úteku mali dojem, že už sú na Západe, pobudli tam nejaký čas, kým ich vypočúvali, s čím v podstate počítali, ale potom ich všetkých postrkali do basy. A to, že bezpečnosť uniesla zopár ľudí z Nemecka a z Rakúska, to je tiež fakt. Vtedy bola ešte vo Viedni ruská zóna a naša rozviedka bola v Rakúsku veľmi aktívna – mala podchytených niekoľko spojeneckých úradníkov a dôstojníkov, ktorí mohli o istých veciach rozhodovať, aby spolupracovali. Dramatická situácia prvej časti pripomína psychologickú partiu šachu. Je to váš autorský zámer? Tento pomyselný šach je dôležitý, lebo ukazuje bezmocnosť človeka, keď nemá všetky prostriedky, ktoré má protivník. Musí si pomôcť sám, aj keď nemá možnosť prísť na vlastné omyly. Ale podstatnejšie pre mňa bolo, že sa dal vlastnou hrou strhnúť k tomu, že bol schopný ubližovať dieťaťu. No aj to je spontánna reakcia, ktorá môže u hocikoho a hocikedy prepuknúť, najmä keď je pod nervovým tlakom a dieťa plače a otravuje... Nezastávam sa však jeho teórií, že aj protivníci by boli bezmocní, keby si nevedeli vyrobiť svojich nepriateľov, a keby im on sám nepomohol vlastnou protihrou. Vychádza to z akéhosi tolstojovského neprotivenia sa zlu násilím. No pre postavu tohto môjho hrdinu je takéto vyznanie prípustné. Hlboký tón hrdinovho zúfalstva v prvej časti románu znie hrozivo vyrovnane... Rád by som dodal, že ak ja hovorím niečo o svojej knihe, sú to číre domnienky. Ja si môžem len myslieť, čo všetko som tam dal, ale čo tam skutočne ostane, je druhá vec. Nerád by som čitateľom nanucoval, čo tam určite musia nájsť. Autor si môže myslieť, že vkladá to i ono, ale či to tam naozaj je, zistí čitateľ sám, nemalo by sa mu to pchať ako nejaké kaleráby do hlavy – toto si o tom musíš myslieť, lebo ja som to tam predsa dával... Je spisovateľ ako hudobný nástroj – niečo zahrá a vznikne aj preňho nečakaná skladba, o ktorej pôvodne nič netušil? To by bolo krásne. Je to takmer to najkrajšie na písaní, ak na tom niečo krásne vôbec je – že sa človek dozvie niečo, čo predtým nevedel. Akoby to robil on, ale proces písania prinesie poznanie, ktoré sa bez tohto procesu nedostaví. Tvrdí sa, že pre román je najdôležitejšia prvá veta. Vy vo svojej prvej vete hovoríte, že meno vášho hrdinu Karsten je neskutočné a hlúpe – akoby ste naznačili čitateľovi, že všeličo môže byť hlúpe, čo mu doteraz ani na um nezišlo... To je presne ten prípad prvej vety, že neviete, kam z konopí. Tu si vybavujem účet sám so sebou – prečo mi to meno Karsten stále chodí po rozume a ako by sa mal môj hrdina vlastne volať. Takže tu som sa snažil zbaviť pocitu viny a hneď som sa ohradil – ja viem, že je to hlúpe. Je to skôr poznámka pre mňa, aby som mohol začať, ako pre čitateľa. No ja aj tak nie som vyznavačom prvej vety. Iste, dôležité je, ako dokážu prvé stránky knihy vtiahnuť čitateľa, ale že by práve prvá veta... prečo? Nie som až taký šikovný – mne robí každá veta problém. Netrápim sa s prvou viac ako so sedemdesiatou piatou. Tie slová treba zoskupiť tak, aby fungovali a mali účinok, ktorý predpokladám, keď niečo hovorím. Ale dosť ma prekvapilo vlastné zistenie, že posledných 20 rokov si všetky svoje vety v hlave potichu vyslovujem, aby sa „zmestili do úst“. Písanie a myslenie by malo vyhovieť hovoreniu. Pokiaľ ide o rytmus aj pokiaľ ide o dôrazy vo vetách, mali by byť dobré, lebo sú odrazom našej reči v hlave. V knihe oživujete polozabudnuté výrazy, kedysi také typické pre Bratislavčanov – servus, pusipajtáš, gustírovať, facina, psina. Je to zámer? Nie. Neviem, či už nemám zastaraný jazyk. Aj ma to zarazilo, keď nedávno vyšla recenzia jedného môjho prekladu anglickej detektívky, v ktorej recenzent píše, že som použil milý staromilský jazyk. Ale mne o to vôbec nešlo – tá detektívka sa odohráva v súčasnej Amerike. Zrejme už niekomu oveľa mladšiemu pripadá moja dikcia neadekvátna... Nekolorujú takéto výrazy roky, v ktorých sa dej odohráva? Prvá časť okolo roku 1949 by mohla mať takúto atmosféru. Aj prvotný príbeh mojej Alkaponky je z prelomu 70. – 80. rokov, ale rozprávačov je už po Novembri 1989. Alkaponka pôsobí skôr sympaticky vo svojej ľudskej nezávislosti. Bankovým lupičom ľudia z akýchsi dôvodov držia palce. Preto sa aj vám zapáčil prípad tejto ženy? Neviem, ako sa na ňu dívajú ľudia, ale ja nejaké rozhorčenie nad ňou nepociťujem – ani to nepovažujem za jadro problému. Ona je skôr dejovým pozadím rozprávača, ktoré mu umožňuje do istej miery dotknúť sa niektorých problémov. Keď zaznie veta, že spontánnosť vášho hrdinu Redyho tkvie v tom, že je veľmi nespontánny – píšete vlastne o sebe? Tak áno, je to všetko o mne, samozrejme. To sa nedá ináč písať, preto sa to volá Vlastný životopis zla, lebo aj to všetko zlo je o mne. (Smiech.) Isteže musím vychádzať zo seba a používať mnohé zážitky a epizódy, ktoré sa mi naozaj stali. Ale ja by som to nepovažoval za podstatné, lebo to napokon robím pri akejkoľvek inej knihe. Popri spisovateľoch Hevierovi, Vášovej, Beňovej, Roznerovi, ktorým nedávno vyšli knihy, aj váš román operuje s presnou topografiu Bratislavy. Odráža sa v tom potreba zachytiť odchádzajúci obraz mesta? Priznám sa, že tento aspekt si neuvedomujem. V princípe si myslím, že my nemáme Slovensko príliš zmapované. Uvedomujem si to najmä pri amerických pesničkách, keď počúvam, ako so svojimi mestami pracujú oni. Každý spevák podľa toho, ktoré mu je blízke, ale tá americká realita – malomestská alebo veľkomestská – sa v ich hudbe odráža veľmi prirodzeným spôsobom. A u nás to v podstate nie je ani v literatúre, ani v pesničkách. Nespomínam si, že by sa nejaké mesto nazývalo, charakterizovalo alebo sa pokúšalo nejako hudobne vyjadriť. Možno je to tým, že sme primalá spoločnosť a tie poznávacie znaky sa skôr pokúšame rozmazať, aby nebolo také jasné – že toto je v tom meste a tamto v onom. U nás je to skôr proces opačný, ako si svoje mestá prisvojiť. Napokon, aj v prvej svojej knižke som mal poviedku veľmi konkrétne situovanú v Bratislave. Pociťujem to ako svoju potrebu, lebo som spisovateľ – prízemný realista a potrebujem konkrétne prostredie. Spomínate si na tých 18 rokov, ktoré delili váš knižný debut z roku 1965 od vašej druhej knihy? Po prvej knihe som necítil tlak okamžite znovu začať písať. Napokon, vydal som nejaké poviedky v časopisoch, ktoré mali vyjsť knižne v roku 1969. Ale oddialilo sa to. Napriek istým zamestnaneckým peripetiám, keď som musel odísť zo Slovenských pohľadov, nebol som vylúčený do kotolní, ale robil som redaktora v knižnom vydavateľstve a potom v časopise Romboid. Vedel som, že to, čo píšem, pravdepodobne nebude možné v tom čase vydať. Ale mňa táto otázka vydávania nejako výrazne netrápila. Možno aj vďaka tomu, že som sa pohyboval v literárnych kruhoch ako redaktor a prekladateľ. Navyše, prozaik má písať a vydavateľ vydávať. To nie je moja starosť, či kniha vyjde, alebo nie. Samozrejme, za normálnych okolností človek chce, aby to vyšlo, ale stále to nie je jeho primárna starosť. Ako vnímate dnešný život knižnej kultúry v porovnaní s tým spred roka 1989? Základný rozdiel je na prvý pohľad viditeľný – komunistický režim pripisoval umeniu väčší význam ako režim, čo prišiel po ňom. Jednak preto, že sa umenia bál, lebo predpokladal, že cez umenie sa na niečo príde, že sa sem jeho prostredníctvom votrú „nepriateľské myšlienky“. To, že komunistický režim preceňoval význam umenia, prišlo z Ruska, kde vždy panovala veľká úcta k slovu a literatúre. Naši ideológovia vedeli, ako prví ruskí revolucionári dokázali využívať slovo, takže to mechanicky preniesli aj na slovenskú spoločnosť, ale myslím si, že mylne. A po roku 1989 sa to všetko ponechalo na trh. Slovenský trh je však primalý na to, aby uživil akékoľvek umenie. U nás len mizivé percento ľudí chodí na výstavy do galérií. Len mizivé percento chodí do divadla. Trochu viac ľudí číta knihy, ale už oveľa menej číta napríklad také knihy, ktoré vyžadujú určitú námahu. To je celkom prirodzená vec, z ktorej však vyplývajú konkrétne dôsledky. A ani jedna vláda u nás doteraz nenašla chuť venovať umeniu primerané prostriedky. Čím sa dá vysvetliť, že za celých 20 rokov sa nenašla ani jedna osvietená vláda? To je veľmi jednoduché – vždy je niečo dôležitejšie. Napriek tomu, prečo, keď v iných postkomunistických krajinách to tak nie je? Nie je tu potrebný tlak, lebo sa ukazuje, že Slováci sa bez umenia veľmi dobre zaobídu. Je to otázka vzdelávania. Nemyslím si, že treba niekoho nasilu nútiť do umenia, ale tak, ako sa každý naučí čítať a písať, mal by dostať šancu, aby mohol privoňať k jeho rozdielnym druhom. Teraz to už môže urobiť iba škola, lebo dnešná rodina povoľuje aj v tých najdôležitejších funkciách, ktoré si prestáva plniť. Navyše, rodičia, ktorí si sami neprivykli na umenie, ho ani nemôžu svojim deťom sprostredkovať. Ak by politici cítili tlak od občanov, ak by na Námestie SNP vyšiel 60-tisícový dav a začal kričať – ako to, že na kultúru ide len 0,08 percenta HDP? – iste by sa rozhodovali inak. No ja si to neviem predstaviť, a pravdepodobne ani vy. Mňa to však nejako nerozhorčuje. Lebo napokon každý môže povedať – usilujte sa zaujať svojím umením, a potom vyžijete aj na základe trhu. Je to jeden z možných výkladov. Nie je tento pravicový výklad v tomto typicky slovenský? Žiadna z vlád nedokázala urobiť v kultúre nevyhnutné kultúrne rozhodnutia. Žiadna. A, prirodzene, ani tá dnešná. Práve teraz mám v taške Slovenské rozhľady – občas si aj takéto noviny prečítam, aby som zistil, nad čím tam práve dumajú. Je tam rozhovor s ministrom kultúry, v ktorom hovorí, ako vláda nemôže dať kultúre to, čo jej patrí. No ale to nikdy nemôže dať. Keď to porovnávame len s okolitými krajinami V4, každá dáva oveľa viac ako my. To už je ozajstná záhada, prečo je to tak. Rozumiem, že sa nedá dávať na kultúru nejaké omamné číslo prostriedkov. Aj ja ak si mám vybrať, či si kúpim knihu, alebo nové topánky, ktoré potrebujem, tak si kúpim topánky, lebo bez nich nemôžem zájsť ani do knižnice. Keď sa vynoria tie najzákladnejšie potreby, musí sa na niečom šetriť – a na tomto sa ľahko šetrí. Ani po teoretickom zvýšení prostriedkov by na Slovensku nikdy nešlo o balík, za ktorý by sa všetci pobili, tak, ako sa to dialo a deje v iných rezortoch. Čo už také veľké sa dá na kultúre ušetriť? Všetci ministri kultúry vám povedia, že musia dávať 50 percent svojho rozpočtu na reštauráciu, obnovu a zachovanie pamiatkových stavieb. Je to iste nespochybniteľné, ale to znamená len toľko, že o to viac musí Slovensko myslieť na prostriedky pre kultúru. A charakteristické je – že ak aj vznikne nejaký rozpočet na umenie, tak ide na novostavbu SND alebo iný imidžový projekt – v duchu Svätoplukovej jazdeckej sochy na Hrade. Nové experimentálne umenie tu nemá absolútne žiadnu šancu. Za to by som principiálne vyfackal Slovenskú televíziu, ktorá je predurčená, aby robila niečo aj pre umenie, čo nemá masového diváka. Ale STV radšej dáva v primetime 17- krát Drišľakoviny. Je to demokracia na slovenský spôsob, keď sa všetci dohodneme, že ak sa na Drišľakoviny pozerá najviac ľudí, je to dôkaz, že tu ide o to najväčšie umenie na Slovensku. Veď až toľkí svojím pozeraním za to hlasovali! Keď sa peoplemetrami riadia súkromné televízie, je to úplne v poriadku. Ale verejnoprávna televízia musí mať isté povinnosti a brať do úvahy publikum menšiny. Nikto iný to neurobí. Je odpoveď kultúrnej spoločnosti napríklad na zlo, ktoré pomenúvate vo svojej knihe, alebo na dnešnú ekonomickú krízu iná ako odpoveď spoločnosti, ktorá pozostáva z nekultúrnych ľudí? Určite áno. Voľakedy aspoň prevládala tendencia, že človek chcel spoločensky stúpať k tej lepšej, vyššej vrstve. Dalo by sa povedať, že je to taký malomeštiacky zlozvyk, ale bol dobrý, lebo nevdojak človek naozaj niečo nabral. Cítil deficit a usiloval sa ísť do divadla, aj keď sa mu nechcelo, lebo „už aj hentí chodia do divadla, aj tamtí chodia...“ Taký človek niečo nabral, naučil sa alebo objavil na tom druhu umenia, ktoré sa pokúsil konzumovať – „pekný“ výraz, však? Vlastne si tým rozšíril obzor a istým spôsobom ľudsky rástol. V dnešnej demokracii, ako sme ju pochopili na Slovensku, ľudia nemajú pocit, že sa bez umenia o niečo pripravujú – nemajú najmenší dôvod dvíhať sa v tomto smere. A ak tu niekto považuje záujem o umenie za snobstvo, chvalabohu zaň. Človek by nemal opľúvať žiadnu príležitosť na rast. A snobizmus je jednou z príležitostí. Ako vnímate vývoj prekladateľskej kultúry u nás? V poslednom čase už nemám taký prehľad ako voľakedy, ale práve v čase totality sa naša prekladová kultúra veľmi vycibrila. Takže jazyk sa rozvinul nezávisle od režimu? V minulom režime sme stále dobiehali prekladový deficit, aký má slovenský jazyk v kontexte svetovej literatúry. A tieto diela – od základných až po tie najsúčastnejšie – kladú isté nároky na prekladateľa a na jazyk. Vtedy jazyk rastie, keď sa ukáže, čo všetko dokáže zvládnuť. Ak by nedostal impulz v podobe zahraničného diela, možno by ten jazyk ani nezistil, s čím všetkým si dokáže poradiť a na aké úlohy je už pripravený. Povedzme, keď si predstavíme krásne vypracovaný jazyk naturistov – lyrizovanú prózu Margity Figuli či Františka Švantnera – zdalo by sa, že slovenčina nedokáže nájsť vlastné zdroje na opis industriálneho prostredia. Ale pri prekladoch Scotta Fitzgeralda sa ukázalo, že slovenčina má aj na opis sofistikovanejšej mestskej spoločnosti. Bola to vtedy veľká drzosť – takto sa pustiť rovno do svetových diel? Nebolo toho priveľa, čo sa vtedy stihlo preložiť – mohlo byť toho aj viac. Ale keď si uvedomíte, čo všetko sa udialo v oblasti kultúry za dvadsaťročie 1918 – 1938 v porovnaní s dianím rokov po Novembri, je to neadekvátne. V čase prvej Československej republiky došlo k nebývalo veľkému rozvoju jazyka práve vďaka prekladovým dielam. Dnes jazyk upadá? To, že jazyk, ako ho poznáme, odchádza, je celosvetový trend. Komunikácia prostredníctvom mailov či mobilov uznáva a sleduje jedinú kvalitu – prísun informácií. Na tom sa stavia. Iné kvality – estetické a myšlienkové – sa opúšťajú. A v médiách občas natrafím na také nepochopenie príslovia, aké by mi nikdy ani na um nezišlo. Aj skloňovanie začína byť zlé. Tieto veci vznikajú v rýchlosti produkcie, ale mojim stareckým očiam to začína pripadať ako systémový jav. „Babka k babce sadá“ a celkový účinok na konci takýchto viet je vždy nezmyslený, mätúci a myšlienkovo úbohý. Nestane sa aj angličtina na pozadí tohto trendu obeťou vlastnej svetovosti? Určite si niekde v peknom divadle budú Angličania ďalej sami pestovať Shakespeara. Ale „pigeon english“ – „holubia angličtina“, ktorou voľakedy hovorili nevzdelaní domorodci v kolóniách, sa dnes modifikovala a preniesla do všetkých sfér. Každý kaličíme angličtinu na svoj spôsob. Je to skutočne esperanto, ktoré má výhody. Anglický jazyk má prirodzené rody, predložkové skloňovanie, nie sú tam žiadne koncovky, a keď ešte zakývate rukami, tak sa dohovoríte prakticky s každým. No esperanto je vždy len kód, skratka. Používanie kódu ešte nemusí znamenať zánik bohatosti podstaty... Na svojej vysokoškolskej praxi som bol v Británii asi štyri dni obklopený samými Angličanmi. Vtedy som si uvedomil, že konečne začínam v angličtine aj rozmýšľať. Že neprekladám slovenskú myšlienku slovo po slove, ale rovno v nej uvažujem. No keď som sa ocitol späť vo svojej skupine so Slovákmi, okamžite to uťalo. Hovoril som len tie najjednoduchšie vety, a len čo išlo o nejaké farbistejšie vyjadrenie, opieral som sa o slovenčinu. Je celkom zreteľné, že cudzí jazyk nás sám osebe obmedzuje a zjednodušuje to, čo by sme inak boli schopní v rodnom jazyku vystihnúť oveľa presnejšie. V nedokonale ovládanom cudzom jazyku tým dupľom. Navyše, my sami využívame len 10 – 15 percent slovenskej slovnej zásoby. Nie je to škoda? Dal by sa teda jazyk vnímať ako ľadovec, ktorý sa topí pred našimi očami? Je tu analógia. Keď sa, napríklad, sms scvrkne na najzákladnejšie jadro výpovede, postupom času človek, čo si navykne takto sa vyjadrovať, stratí tie myšlienky, ktoré predtým pre stručnosť správy obetoval. Myslíme slovami a mnohé slová takýmto skracovaním akoby navždy z našej zásoby vypadli. Aj preto ja sám isté zážitky nebudem pre niekoho iného pomenúvať narýchlo, ad hoc. Keď ich už raz oblečiem do slov, hoci aj nevdojak, potom sa už darmo budem pokúšať druhý raz sformulovať tento zážitok iba pre seba. Už je neskoro – je to tam. A len s nejakými zložitými umelými operáciami by som sa dokázal vrátiť k tomu prvotnému vnemu. Preto doteraz s veľkou neochotou rozprávam o niečom predtým, ako si to v pokoji a do dôsledkov sformulujem. Instantné polievky zážitku samotný zážitok naveky poznačia, či pokazia. Kto je Pavel Vilikovský Narodil sa v roku 1941, vyštudoval angličtinu a slovenčinu na FiF UK v Bratislave. Od roku 1964 pracoval ako redaktor – v Slovenských pohľadoch, vo vydavateľstve Tatran, v mesačníku Romboid. Prekladal z anglickej a americkej literatúry (Joseph Conrad, Virginia Woolfová, William Faulkner, Arthur Miller, Malcolm Lowry, Kurt Vonnegut Jr., E. L. Doktorow, John Updike a i.). Debutoval v roku 1965 zbierkou poviedok Citová výchova v marci, v roku 1983 vydal román Prvá veta spánku. Od roku 1989 vydal knihy: Eskalácia citu, Večne je zelený, Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch, Slovenský Casanova (spolu s Lajosom Grendelom), Peší príbeh, Krutý strojvodca, Okrídlená klietka (spolu s Tomášom Janovicom), Posledný kôň Pompejí, Vyznania naivného milovníka, Čarovný papagáj a iné gýče, Silberputzen a pred dvomi mesiacmi vo vydavateľstve Kalligram román Vlastný životopis zla. Je nositeľom Ceny Dominika Tatarku a ceny Anasoft litera.
Písať komentáre môžu iba registrovaní užívatelia. Powered by AkoComment Tweaked Special Edition v.1.4.6 |
|||||
Komentáre (1)