Navigácia
| Titulka |
| Naj zo Žurnálu |
| Komentár |
| Fotogalérie |
| Archív Žurnál 2009 |
| Archív Žurnál 2008 |
| Archív Žurnál 2007 |
| Servis |
| Archív tém |
| Žurnál v literatúre |
Vyhľadávanie
| Debata o kríze |
| Autor: Peter Javůrek, foto: profimedia | |||||
| Streda, 16. december 2009 | |||||
 Kým v Spojených štátoch vyvolala finančná a hospodárska kríza vášnivú celospoločenskú debatu o tom, ako by mal a nemal vyzerať demokratický kapitalizmus 21. storočia, u nás panuje stav nie nepodobný hrobovému tichu. Spokojní vo svojich ideologických zákopoch čakáme, čo sa bude diať: aj tak vieme, že nadávať si budeme zasa len my navzájom.Nič nevystihne bezmocnosť prezidenta Baracka Obamu pri vyrovnávaní sa s finančnou a hospodárskou krízou lepšie ako pravdepodobné opätovné potvrdenie Bena Bernankeho vo funkcii šéfa Americkej centrálnej banky (Fed). Bernanke sa podľa očakávania ocitol pod prudkou paľbou demokratických i republikánskych senátorov počas nominačného zasadnutia senátneho výboru pre bankovníctvo. Lenže americké médiá sa obávajú, že táto hra má už vopred jasný záver: politici sa pred zrakmi verejnosti vyplačú a napokon odsúhlasia ďalšie štyri roky vo funkcii pre človeka, o ktorom niet pochýb, koho zastupuje. To, čo Bernanke vyhlasuje za svoj najväčší úspech, je paradoxne práve to, čo dovádza veľkú časť americkej verejnosti (bez rozdielu straníckych preferencií) do najväčšej zúrivosti. Od minulej jesene naliala najprv odchádzajúca vláda Georgea W. Busha, ale predovšetkým súčasná Obamova vláda obrovské finančné prostriedky do bankového sektora – pod vedením Bernankeho. Niektoré odhady hovoria, že celková suma sa za istých okolností môže napokon vyšplhať až k 24 biliónom dolárov. V každom prípade, na bilióny sa rátajú už aj tie sumy, ktoré do bánk odišli doteraz. Výsledok? V Goldman Sachs – asi najväčšej investičnej banke sveta – si budú topmanažéri tento rok rozdávať odmeny rekordne vysoké v celej doterajšej 140-ročnej histórii inštitúcie. Odhady ich presnej výšky sa rozchádzajú, ani jeden však nehovorí o sume menšej než jedna miliarda dolárov. Podobne sa situácia vyvíja v niektorých ďalších veľkých bankách. Tieto firmy vykazujú stúpajúce (alebo aspoň nie razantne klesajúce) zisky po tom, čo sa im podarilo prežiť najhoršiu, prvú fázu finančnej krízy. Aspoň potiaľto je príbeh iný ako v prípade poisťovacieho giganta A. I. G., ktorý vyvolal búrku hnevu ešte na jar, keď oznámil vyplatenie bonusov v celkovej výške 165 miliónov dolárov zhruba 400 ľuďom v sekcii Financial Products Group – práve v tej, ktorá spôsobila firme stratu 60 miliárd dolárov iba za prvý štvrťrok 2009 a vyžiadala si 170-miliardovú záchrannú injekciu od amerických daňových poplatníkov. Na rozdiel od A. I. G. banky (tie, ktoré neskrachovali) po vládnych injekciách fungujú. Problém je však ukrytý práve vo význame toho slova: čo to presne znamená, že banky „fungujú“? Veľká výrobňa bublín Súčasťou zisku mnohých bánk sa v posledných desaťročiach stali špekulácie s investíciami, o ktorých banky dopredu vedeli, že sú prakticky bezcenné. V čase „vypuknutia“ internetu to boli napríklad doslova cez noc (a zadarmo) vyrobené firmy, ktoré sa pomocou mediálneho „hype“ ponúkali verejnosti ako úžasná investícia. „Je to doslova, ako keby banky viazali mašle okolo melónov, vyhadzovali ich z okna na 50. poschodí a čakali na telefonické ponuky (na kúpu akcií). V tejto hre ste mohli zvíťaziť iba vtedy, keď ste svoje peniaze stihli vytiahnuť ešte skôr, než melón narazil na chodník,“ opísal situáciu žurnalista Matt Taibbi. Nárazy melónov alias „prasknutie internetovej bubliny“ bolo začiatkom tohto tisícročia počuť po celom svete. Zisk vznikal z toho, že existovali ľudia, ktorí poznali skutočné čísla, a masa „investorov“, ktorí to celé financovali, aby potom bledli pri čítaní burzových správ. Hypotéková bublina? To isté vzdanie sa štandardov – tentoraz nie pre vydávanie akcií, ale pre podpisovanie hypotékových zmlúv. „Po desaťročia trvali obchodníci s hypotékami na tom, že kupujúci museli byť schopní okamžite zaplatiť minimálne 10 percent z ceny, preukázať stály príjem a úverový kredit a reálne prvé meno a priezvisko. Potom, na úsvite nového milénia, sa na to celé odrazu vykašľali a začali podpisovať hypotéky na zadnú stranu papierových obrúskov koktailovým čašníčkam a bývalým trestancom, ktorí sa mohli preukázať piatimi dolármi a tyčinkou Snickers.“ O tom, že drvivú časť hypotékovej krízy majú na svedomí obyčajné podvody – pričom podvodníci boli v prvom rade tí, čo hypotéky predávali – nehovoria iba novinári, ale napríklad aj zistenia americkej FBI. Tá varovala ministerstvo financií a centrálnu banku už v polovici 80. rokov pred možným podvodným zneužívaním zákona o dostupných hypotékach. V septembri 2004 začala FBI prvý raz verejne hovoriť o „epidémii hypotékových podvodov“ – pričom úrad odhaduje, že až 80 percent celkových strát zapríčinili podvodne zamestnanci (predstavitelia) predávajúcej, nie kupujúcej strany. Zákon, ktorý bol podpísaný ešte za úradovania Jimmyho Cartera, sa pred rokom často spomínal ako hlavná príčina toho, prečo sa v USA zrazu vyrojilo také množstvo nedobytných a nesplatných hypoték. Lenže zákon by sám osebe nevyrobil bublinu, nebyť toho, že banky a ich dcérske hypotékové spoločnosti postupne prestali mať akékoľvek brzdy. Napriek varovaniam FBI, napriek upozorneniam ekonómov jedinou medicínou, ktorú Fed americkému finančníctvu predpisoval, bolo „deregulovať, zrušiť obmedzenia, zrušiť pravidlá“. Kríza nevznikla v posledných dvoch-troch rokoch. Rodila sa dlho a už dlho o sebe vopred dávala vedieť. Ide o to, kto chcel počúvať, a kto chcel zarábať. Starý recept na podvod Podľa univerzitného profesora Williama K. Blacka, ktorý na začiatku 90. rokov spoluúčinkoval pri likvidovaní následkov tzv. S&L (Savings and Loans) krízy – v mnohom podobnej, hoci rozsahom neporovnateľne menšej, než je tá dnešná, indície o hypotékových podvodoch hovoria minimálne o stovkách tisícov takýchto prípadov. Recept ako podvod účtovne „optimalizovať“, je podľa Blacka jednoduchý: musíte extrémne rýchlo rásť, robiť extrémne zlé úvery, extrémne si požičiavať a držať iba minimálne rezervy na pokrytie strát. Pri dlhodobom produkte, ako sú hypotéky na domy, optimálny spôsob ako extrémne rýchlo rásť a zvyšovať pritom výnosy je poskytovať úvery jednotlivcom, ktorí ich nemôžu splatiť. Nafukujúca sa bublina umožňuje odďaľovať priznanie strát opakovaným refinancovaním zlých úverov. Tento vzorec vám zaručí, že krátkodobo zaznamenáte účtovné zisky. Tento recept sa podľa Blacka opakuje už od čias S&L krízy. Aby fungoval, vyžaduje si špeciálny prístup manažmentu k svojim výkonným pracovníkom: musia byť trestaní za to, že odmietajú dávať zlé úvery a naopak, odmeňovaní bonusmi, keď ich podpisujú. „Žiaden čestný poskytovateľ úverov by takéto samovražedné praktiky nedopustil.“ Priveľkí na zánik Američania si navzájom nikdy nezávideli úspech a peniaze. Pokiaľ dnes strácajú trpezlivosť s bankami a neschopnosťou vlády čokoľvek podstatné zmeniť, nie je to preto, že Wall Street zarába. Je to preto, lebo Wall Street zarába uprostred úpadku, a dokonca priamo na tom úpadku. Zázračný nástroj finančného trhu – deriváty – umožnili najväčším hráčom „poistiť sa“ voči kríze tak, že napokon zarábajú aj na nej. Mnohým veľkým bankám hrozil v uplynulom roku kolaps. Heslom ich ľudí vo vláde, akým je šéf Fedu Ben Bernanke alebo minister financií Timothy Geithner, sa stalo, že tieto inštitúcie sú „too big to fail“ – „priveľké na to, aby mohli zaniknúť“. A tak sa začali nalievať injekcie. Lenže miliardy sa naliali napríklad aj do A. I. G. – prostredníctvom ktorej boli banky „poistené“ proti klesajúcemu trhu (stávka, ktorá v skutočnosti nemohla byť riskantná, pretože bola taká zjavná). A tak nielenže banky dostali peniaze priamo od vlády, ale vytiahli si ich aj z A. I. G. Po tejto dvojnásobnej dávke od amerického daňového poplatníka mnohé z nich začali opäť vyrábať zisky, čo je pre ich manažmenty dôvod na vyplácanie rekordných bonusov. Američania si peniaze nezávidia. Len musia aspoň trochu veriť, že nie sú výsledkom zlodejstva. Táto viera sa vyparuje s každou ďalšou výročnou správou každej ďalšej „úspešnej“ finančnej inštitúcie. Kapitalizmus? Ekonomika sa zatiaľ nehýbe z miesta, nezamestnanosť prekročila 10 percent a naďalej rastie. „Na rozdiel od všetkých ostatných odvetví banky a poisťovacie spoločnosti sú jedinými firmami, ktoré robia biznis s bohatstvom iných. Banky sú tiež jediným biznisom, ktorý má preto špeciálne privilégiá a zodpovednosti. Má ich to pobádať, aby úspory iných požičiavali americkým firmám a jednotlivcom s cieľom pomáhať na svet novým nápadom a biznisom, ktoré slúžia dnešným a budúcim potrebám spoločnosti a popri tom vytvárajú džoby,“ uviedol minulý týždeň ekonomický novinár Dylan Ratigan. „(Lenže) namiesto toho, aby ich vláda stimulovala k požičiavaniu peňazí... naše banky buď zhŕňajú cash, hrajú sa s percentuálnymi rozdielmi medzi nízko úročenými pôžičkami od vlády a vyššími výnosmi inde, alebo jednoducho gamblujú prostredníctvom gigantického a stále pokračujúceho poistného podvodu, ktorým je trh s derivátmi“. „Vy by ste pracovali, keby ste mohli kradnúť bez následkov? Robili by ste náročnú prácu, akou je požičiavanie peňazí malým biznisom, keby ste mohli zarobiť viac gamblovaním na swapových trhoch v New Yorku a nikdy sa nemuseli báť strát? Tento ekonomický model nesleduje vytváranie pracovných miest. Toto nie je kapitalizmus. Toto nie je americké. Toto je zločin.“ Len pre poriadok: Ratigan predtým, než vytvoril niekoľko televíznych a rozhlasových pravidelných programov venovaných ekonomike, pracoval ako najvyššie postavený editor v agentúre Bloomberg News, kde sa okrem iného venoval akciovým aj derivátovým trhom. Pochopiteľne, reakcie na krízu zahŕňajú všetky možné postoje: od bankárskeho „tentoraz nám verte a my sa sami od seba polepšíme“ cez nabádanie na opatrnosť pri zásahu do voľných trhov až po volanie po opakovaní rooseveltovského New Dealu. Čo však platí, je, že nikoho v Spojených štátoch, napravo či naľavo, netreba učiť, čo je a čo nie je kapitalizmus. Hlavnou inováciou kapitalizmu neboli peniaze ani zisk: oboje existovalo dávno pred ním. Tým hlavným „vynálezom“ bola investícia – situácia, keď ten, čo vyrába, a ten, čo výrobu financuje, sú dve rôzne osoby. No na to, aby systém fungoval, musí existovať vzájomná dôvera medzi investormi, výrobcami, veriteľmi a dlžníkmi. Kým medzi dvoma (tromi, štyrmi) ľuďmi môže takáto dôvera platiť ešte neformálne na základe osobného kontaktu, také čosi je prirodzene nemožné na akciových či finančných trhoch alebo všeobecne v biznise, ktorý narába s prostriedkami mnohých ľudí. To, čo podľa mnohých amerických médií vidíme v posledných rokoch, je výsledkom situácie, keď sa štát dobrovoľne vzdal funkcie regulátora dôvery. Končiť sa to môže až tam, kde štát už nie je schopný ani vymáhať právo. Lacní sami sebe Úvaha nad americkým verejným diskurzom nemôže obísť Slovensko. Kríza nás zasiahla ako oneskorená prílivová vlna po zemetrasení kdesi na druhom konci oceánu. Tam sa však podobnosť končí: na rozdiel od prílivovej vlny, z týchto škôd sa nespamätáme skôr, než sa začnú spamätávať tam, kde zemetrasenie vzniklo. Medzitým celková výkonnosť našej ekonomiky ďalej klesá (s koloritom postupne sa striedajúcich výkrikov „už sme z najhoršieho vonku“ a „kríza sa ešte neskončila“). Klesá index priemyselnej produkcie (za prvých deväť mesiacov roka o 18,4 percenta v porovnaní s rovnakým obdobím 2008). Počet ľudí bez práce rastie (dvanásť percent vôbec nemusí byť posledná výrazná hranica, cez ktorú sme sa prehupli). To, že sme donedávna ťažili z nízkej ceny našej práce, by až tak neprekážalo (bez toho by sme možno naozaj žiadnu nemali), keby sme sa však medzičasom nestali málo cennými sami sebe. To najužitočnejšie, čo by sme pre seba mohli urobiť, by mohla byť otvorená debata o tom, čo vlastne chceme, čo považujeme za hodnotné a čo je už za hranicou nášho ponímania „slušného systému“. Práve preto, že náš finančný trh nemožno ani z okna expresného vlaku pripodobniť tomu americkému (londýnskemu, tokijskému atď.), a že naše banky zatiaľ nikto zachraňovať nemusel. Kríza je nepríjemný celospoločenský zážitok, ale veci mohli byť oveľa horšie. Napriek všetkému zlému, čím teraz prechádzame, máme teda pomerne luxusnú možnosť poučiť sa bez toho, aby sme pritom museli prísť naozaj o všetko. Zdá sa, že to jednoducho nedokážeme. Diskusia, ktorá sa nezačala Súčasná vláda si pod zámienkou krízy rieši svoju vlastnú agendu (zákon o strategických podnikoch, ktorý umožňuje reprivatizáciu svojvoľne vybraných podnikov za kritérií svojvoľne stanovených partiou politikov pri moci, je žiarivým a nie jediným príkladom). A jej schopnosť či neschopnosť tlmiť dosahy krízy? Aj tak budeme napokon radi, keď aspoň nepokazí viac, než musí. Ide o to, či sme schopní o veci aspoň diskutovať. Na Slovensku to vyzerá, akoby sa debata o kríze v prostredí mediálneho a intelektuálneho mainstreamu ani poriadne nezačala. Žiaľ, práve v tej zóne, kde by sa mohli stretať teórie a názory, sa nič také nedeje. Z nepochopiteľných príčin boli odmietnuté všetky „neslušné výrazy“ (napríklad „kasínový kapitalizmus“ – čo je celkom vhodne zvolený spôsob, akým môže dať zástanca kapitalizmu najavo, že hovorí o tomto jeho konkrétnom výstrelku, nie o systéme ako takom). Kým z vládneho tábora sporadicky vychádzajú hodnotenia príčin krízy, ako keby ich niekto opisoval z ideologickej príručky iného storočia a inej zemepisnej dĺžky, na druhej strane (a tá má vo verejnom priestore prevahu) zasa vidno, akoby neschopnosť odpútať sa od tézy „čo je dobré pre biznis, je dobré pre ľudí“. Lenže keď správna rada veľkej firmy prihráva všetko na topmanažment, ktorý sa potom odvďačuje správnej rade, pričom záujmy akcionárov sú vysmiate a zabudnuté po prvom štartovacom drinku, už naozaj ťažko hovoriť o kapitalizme. A keď takýto stav panuje v najväčších korporáciách, a tieto korporácie postupujú v zhode – veď sledujú tie isté ciele – dokážu zdeformovať a udusiť voľný trh rovnako efektívne, ako by to urobil sám Fidel Castro. Ako v každom správnom zapadákove aj my máme tendenciu povyšovať svoje vlastné skúsenosti na skúsenosti celého sveta. Keď my vidíme za každým rohom kosák a kladivo, potom to musí vidieť celý svet. Chyba. Ktovie, možno by niektorým na oboch stranách pomohlo vyčistiť zrak, keby si v dozorných radách spomínaných bánk na chvíľu predstavili napríklad finančných kamarátov Smeru. Že je to nemožné? Vôbec nie. Kým Amerika sa háda o kapitalizme, Wall Street je dnes plný antikapitalistov, ktorí si skvelo žijú zo štátneho (priamo či nepriamo) – veď sú predsa „too big to fail...“ Je to škoda. Kým opadne posledná prílivová vlna a na obzore sa objavia prvé záchranné člny, mohli sme sa všeličo dozvedieť o svete i o sebe. Je to škoda, pretože to vyzerá, že sme odsúdení ešte dlho sa čudovať, čo tak štve slovenských voličov (áno, na rozdiel od amerických majú na krku ešte aj bremeno závisti), prečo majú k sebe často tak blízko ideológia a výplatná páska, prečo našim politikom stačí na získanie moci tak poburujúco málo skutočných schopností. Prečo u nás mafiáni nemusia potajomky paktovať s politikmi, keďže je pre nich jednoduchšie rovno sa stať jednými z nich. Prečo míňame celé životy pozorovaním majetku druhých, kým ten svoj si nevážime ani natoľko, aby sme si ho aspoň nenechali bez reptania ukradnúť spod nosa. Takto môžeme čakať, ako sa zmení svet financií a korporácií po kríze (ak sa vôbec zmení). Sledovať vývoj v Spojených štátoch – pretože tam sa začína a cez londýnske City presahuje do priestoru Európskej únie a k nám. A potom prijať výsledok ako hotovú vec. Medzitým si môžeme ďalej nahovárať, že hypotékový kolaps spôsobilo „príliš veľa zásahov štátu do trhu“, a keď sa náhodou niekomu podarí zmeniť pravidlá hry – čo sa zatiaľ nikomu nedarí – môžeme hovoriť o novom nebezpečenstve pre kapitalizmus. Budeme neškodní, ale nie múdrejší.
Písať komentáre môžu iba registrovaní užívatelia. Powered by AkoComment Tweaked Special Edition v.1.4.6 |
|||||
Komentáre (1)