Navigácia
| Titulka |
| Naj zo Žurnálu |
| Komentár |
| Fotogalérie |
| Archív Žurnál 2009 |
| Archív Žurnál 2008 |
| Archív Žurnál 2007 |
| Servis |
| Archív tém |
| Žurnál v literatúre |
Vyhľadávanie
| Medzi Dunajom a Tatrami, rok 2029 |
| Autor: Juraj Mesík | ||||
| Streda, 16. december 2009 | ||||
 Už dnes máme množstvo odlišných interpretácií pádu komunizmu, ktorý je ešte stále v čerstvej pamäti väčšiny súčasníkov. Niet preto pochýb, že aj medzi tými, ktorí radšej uvažujú o budúcich dvadsiatich rokoch, nájdeme celkom odlišné názory. Napriek tomu treba začať o našej možnej či pravdepodobnej budúcnosti nahlas uvažovať. V roku 1989 sme pod tlakom valiacich sa udalostí a každodenných starostí o to, čo bude o dve desaťročia, veľmi nepremýšľali. Na serióznejšie uvažovanie o budúcnosti nám nechýbal len čas, ale aj informácie. Dnes môžeme o tom, čo nás pravdepodobne čaká, uvažovať omnoho realistickejšie. O čo menej máme ilúzií o sebe, o to viac máme informácií o svete.Väčšina ľudí je presvedčená, že rozhodujúcimi faktormi nadchádzajúcich rokov budú nové technológie a kvalita vlády. Tie určite zohrajú významnú rolu, no zrejme menej významnú ako iné zásadné faktory. O tom, čo nás zrejme čaká v roku 2029, môžeme vysloviť dve-tri základné tézy. Prvá téza: Naša budúcnosť bude omnoho menej v rukách štátu, ktorého politika nás viac alebo menej mentálne zamestnáva, vzrušuje či pohoršuje. Do chodu sa pustili globálne procesy, ktoré sú prinajmenšom v strednodobom horizonte nezastaviteľné a budú určovať život a chod vecí medzi Dunajom a Tatrami podstatne viac ako lokálni politici. Druhá téza: Dobre už bolo. Niežeby musel byť život v 30. rokoch tohto storočia utrpením. Konzumná masa a dnešná mládež, ktorá za mierku dobra a úspechu považuje osobnú spotrebu rozličných tovarov a služieb, ako to vidia v televízii, však bude nútená akceptovať život na nižšej, pravdepodobne výrazne nižšej úrovni materiálneho konzumu, ako sú dnes ochotní pripustiť. Mnohé z toho, čo teraz považujeme za samozrejmosť, už samozrejmosťou nebude. Súčasných päťdesiatnikov čaká v roku 2030 podstatne chudobnejšia realita než tá, na ktorú sa sťažujú dnešní dôchodcovia. To isté platí aj pre budúcich rakúskych a nemeckých penzistov. Naša osobná budúcnosť už tiež nie je tým, čím bývala. Tretia téza: Na iný svet roku 2030 sa môžeme do istej miery pripraviť. Mentálne aj materiálne, ako jednotlivci, komunity, regióny, krajina, ale aj ako kontinent. Kľúčové trendy, ktoré predurčia obraz našej budúcnosti, sú globálne otepľovanie spôsobené ľudskými emisiami skleníkových plynov a ropný zlom – vyvrcholenie svetovej ťažby ropy a jej postupný pokles sprevádzaný vytrvalým rastom cien ropy a plynu. Od toho sa budú odvíjať ďalšie ekonomické, sociálne a bezpečnostné dôsledky nerovnomerne dopadajúce na svet. Podľa rýchlo rastúceho objemu poznatkov o zmenách klímy v minulosti vieme, že rovnakým hladinám CO2 v atmosfére ako dnes zodpovedala v piatich medziľadových dobách až o 25 metrov vyššia hladina svetového oceánu ako dnes. Vedci z Národného oceánografického centra v britskom Southamptone tvrdia: „Aj keby sme zastavili CO2 emisie hneď dnes, prírodné vzťahy naznačujú, že hladiny morí by stúpali až na úroveň 25 metrov nad dnešnými.“ Hneď dodávajú, že by to malo trvať niekoľko tisíc rokov. To znie upokojujúco. Ale je tu pár varovaní. Ešte v roku 2007 autoritatívny Medzinárodný panel pre klimatické zmeny (IPPC) predpovedal do roku 2100 vzostup oceánov o skromných 28 až 43 centimetrov. Už dnes vieme, že topenie sa ľadovcov je oveľa rýchlejšie. Britský Vedecký výbor pre výskum Antarktídy (SCAR) nedávno publikoval výsledky výskumu, podľa ktorých sa morské hladiny pravdepodobne zvýšia do roku 2100 až o 1,4 metra. To stále nemusí byť pravda: vedecká autorita James Hansen z NASA pripomína, že na konci poslednej doby ľadovej stúpali hladiny oceánov rýchlosťou jedného metra každých 20 rokov! Stúpanie hladín morí sa, samozrejme, ani pri tom najrýchlejšom scenári Slovenska priamo nedotkne. Aspoň určite nie do roku 2029. Omnoho skôr, ako dôjde k takému masívnemu topeniu kontinentálnych ľadovcov, ovplyvnia klimatické zmeny naše životy subtílnejšími, no tiež veľmi vážnymi dôsledkami. Kým obyvatelia Afriky a Indie budú čoraz častejšie a vo väčších počtoch zomierať v hladomoroch v dôsledku súch a neúrod, nás postihnú ,,iba“ rastúce ceny potravín. Kým v budúcich dvoch desaťročiach čoraz väčšie územia južnej a severnej Afriky, Austrálie, Indie, Číny a časti Severnej Ameriky pohltia púšte a polopúšte, polia strednej Európy budú trpieť jarnými a letnými suchami a dlhými obdobiami tropických teplôt. Vtedy sa zastaví rast poľnohospodárskych rastlín a znížia sa úrody. Teplé zimy budú znamenať, že sa v horách udrží omnoho menej snehu a kratší čas. Že ide o zlé správy pre majiteľov lyžiarskych stredísk a vlekov, je drobnosť. Omnoho horšie dôsledky straty snehu sa dostavia v podobe jarných súch. Kým dnes je stredoeurópske poľnohospodárstvo vo veľkej prevahe dažďové, postupne bude nevyhnutné prechádzať čoraz viac na zavlažovanie. Naše vysušené a rozpálené lesy sa stanú scénami rozsiahlych nezvládnuteľných požiarov, aké dnes poznáme z Grécka, Španielska či z Portugalska. To, čo nepadne za obeť ohňu, budú likvidovať premnožené druhy hmyzu a iných škodcov. Načrtnuté zmeny, ktoré nás v ďalších rokoch neminú – celosvetový rast cien potravín a rastúce náklady na udržanie dostatočne vysokej miestnej produkcie v podmienkach súch a horúčav, veľké ekonomické straty v lesnom hospodárstve, komplexné zmeny v lesných ekosystémoch, úpadok zimnej turistiky a jej dnešného ekonomického významu pre horské regióny – budú vďaka polohe a nadmorskej výške Slovenska stále len mierne oproti zmenám, ktoré v budúcich 20 rokoch postihnú zraniteľnejšie územia v južnej Európe. Raz Sahara preskočí i Stredozemné more a začne vytláčať Juhoeurópanov na chladnejší a vlhkejší sever. Niektorých možno aj k nám. Kým suchá a dlhé letné horúčavy budú hlavnou črtou budúcich desaťročí, slnečné dni s jasnou modrou oblohou občas na pár dní prekryjú ťažké čierne mračná, ktorých výsledkom bude čoraz viac prívalových povodní. Len na ilustráciu toho, čo sa môže stať: V októbri 1974 zasiahla Banskú Bystricu a okolie povodeň označovaná ako „historická“. V povodí Hrona vtedy padlo počas desiatich dní 147 až 187 milimetrov zrážok. Na Morave v júli 1997 spadlo za menej ako polovicu času dva- až trikrát viac zrážok a v južných Čechách v roku 2002 za sedem dní dvakrát viac zrážok. Akú povodňovú vlnu a spúšť by vyvolali a skôr či neskôr, žiaľ, vyvolajú zrážky rovnakých rozmerov, ako boli tie v Česku, v úzkych a strmých údoliach Slovenska? Zmeny klímy s jej dôsledkami pre krajinu a ekonomiku pôjdu ruka v ruke so zvyšovaním cien ropy a plynu. Rast cien oboch základných energetických surovín urýchli dosiahnutie tzv. ropného zlomu, momentu, keď tempo vyčerpávania ložísk prekročí rýchlosť otvárania ďalších. Je celkom možné, že tento bod je už za nami. Štatistiky o zásobách ropy v jednotlivých štátoch sú notoricky manipulované politikmi, ktorí konajú pod tlakom logiky „čím väčšie zásoby ropy nahlásime, tým väčší bude náš význam vo svete“. Ako sa postupne bude znižovať kapacita ropných krajín dodávať na trhy surovinu z vyčerpaných ložísk, budú jej ceny smerovať nevyhnutne nahor. Geologické zásoby uhľovodíkov napríklad v podobe ropných pieskov sú síce veľké, no získať z nich ropu je energeticky a finančne veľmi nákladný a ekologicky špinavý proces. Tekuté pohonné hmoty sa dajú vyrábať aj z uhlia, ako to dokázali Nemci počas druhej svetovej vojny, lenže za podstatne vyššiu cenu. A to aj vtedy, ak by sme nebrali do úvahy emisie skleníkových plynov. Technologický optimista môže namietnuť, že skleníkové plyny generované pri výrobe tekutých palív z uhlia sa dajú skladovať v tesných geologických kavernách v podzemí. A má asi pravdu. Ale za cenu ďalšieho prudkého rastu nákladov a ceny konečného produktu. Prakticky s istotou môžeme teda tvrdiť, že v roku 2030 budeme žiť vo svete s výrazne drahšími potravinami ako dnes, rovnako ako aj vo svete, kde budú dlhé jazdy na autách a vykurovanie zle zateplených bytov luxusom, ktorý si bude môcť dovoliť iba horných desaťtisíc. Státisícom ľudí budú v garážach stáť autá nakúpené za slávnych šrotovacích kampaní, keď európske vlády v roku 2009 rozhadzovali verejné peniaze na záchranu automobilového priemyslu nafúknutého do obrovskej bubliny. Budú stáť a pomaly hrdzavieť. V materiálne menej bohatej spoločnosti v roku 2030 budú výrazne dominovať starší ľudia. Po 20. storočí, počas ktorého sa počet ľudí žijúcich medzi Dunajom a Tatrami strojnásobil – z menej ako dvoch miliónov na takmer päť a pol –, bude populácia stagnovať a bez imigrácie začne pomaličky klesať. To nie je problém. Problémom sa môže stať jej meniaca sa štruktúra. Pred štyridsiatimi rokmi predstavovali deti do 15 rokov 30 percent nášho obyvateľstva. V roku 2000 to bolo 20 percent a dnes je medzi nami len okolo 15 percent detí a 12 percent dôchodcov. Tieto čísla sa do roku 2030 vymenia. Starnutie obyvateľstva bude mať rôzne a čiastočne aj rozporuplné dôsledky: vyšší počet dôchodcov bude ďalej zvyšovať ich politickú váhu, budú určovať chod domácej politiky ešte viac ako za éry mečiarizmu. Záujmy seniorov a ich dôchodky budú mať u politikov zelenú, aspoň v predvolebnej rétorike. Investície do vzdelania budú, naopak, ďalej Popoluškou. A to napriek vznešeným rečiam o vzdelanostnej spoločnosti. Kto bude chcieť kvalitné vzdelanie, bude musieť prekročiť Dunaj, Moravu, Atlantik. Ak by sa napriek rastu počtu penzistov udržiavala vysoká nezamestnanosť, budeme musieť v Európe urobiť novú pracovnú revolúciu: zaviesť štvordňový pracovný týždeň. Verejné inštitúcie zamestnávajúce v modernej spoločnosti veľké percento ľudí nemusia tento krok už ani dnes odkladať. Skrátenie pracovného týždňa môže byť súčasťou dohody o znížení platov vo verejnej sfére v reakcii na súčasnú finančnú a hospodársku krízu – a kríz, ktoré prídu po nej. Aj so suchami, vlnami horúčav, požiarmi, devastujúcimi povodňami, drahými potravinami a palivami v nasledujúcich desaťročiach má stále veľmi bohatá a demograficky zrelá Európa s prevahou starších a rozvážnejších obyvateľov a nízkou hladinou mladíckeho testosterónu v ovzduší šancu vyhnúť sa skĺznutiu do konfliktov a násilia. To, žiaľ, neplatí o mnohých iných regiónoch sveta, najmä nie o Afrike, Blízkom a Strednom východe. V týchto oblastiach sú hladomory a násilné konflikty už v dnešných podmienkach bežnou realitou. Šírenie púští a neúrod v kombinácii s masami nič nerobiacich, nevzdelaných mladých mužov sú katastrofou, ktorá len čaká na to, aby sa stala. Občianske, etnické, náboženské a regionálne vojny o pastviny, vodu, úrodnú pôdu a iné zdroje a tzv. sväté pravdy ďalej zhoršia tragické pomery v mnohých chudobných krajinách. Prírodné pohromy a vojny zničia životy desiatok miliónov ľudí a uvedú ďalšie desiatky miliónov do pohybu v snahe uniknúť hladu, biede a násiliu. Napriek obavám toto sťahovanie národov nepredstavuje pre Európu priame ohrozenie. Chudobní ľudia na hranici prežitia nie sú schopní migrovať na veľké vzdialenosti. Ich utrpenie však nastavuje zrkadlo našej ľahostajnosti a naučenej bezmocnosti. Pre ľudí so svedomím predstavujú problém a výzvu reagovať. Človek je mašina na vieru. Hovoriť ľuďom, že budúcnosť nemusí byť lineárnou projekciou uplynulých rokov, naráža spravidla na silný odpor. Niekedy na aktívnu polemiku, omnoho častejšie na zatlačenie nepohodlných názorov mimo vedomia. Budúcnosť, žiaľ, môže byť výrazne iná, ako si ju súčasníci predstavujú. Spisovateľ Stefan Zweig to nádherne opísal v knihe Svet včerajška, v ktorej hovorí o spoločenskom ovzduší imperiálnej Viedne presne pred sto rokmi. Bola to atmosféra skalopevného presvedčenia obrovskej väčšiny o budúcnosti obrovskej monarchie v znamení nekonečného rastu prosperity a trvalého mieru. Bielych vrán, ktoré varovali pred inými scenármi, bolo málo a ignorovali ich. O päť rokov neskôr pochodovali mladí muži dunajského impéria na jatky do zákopov prvej svetovej vojny. O menej ako desať rokov impérium prestalo existovať. Naša budúcnosť môže byť lepšia, ale nebude pokračovaním konzumného sveta, v ktorom žijeme dnes.
Písať komentáre môžu iba registrovaní užívatelia. Powered by AkoComment Tweaked Special Edition v.1.4.6 |
||||
Pridať komentár