Vitajte na stránkach iŽurnálu - Koniec roku 1969, koniec reforiem

Naše politické déjà vu Výpredaj zvedavosti Rok s eurom Made in Slovakia Nečakajme mesiáša Kameňany: kto z koho Kult Vianoc Debata o kríze Medzi Dunajom a Tatrami, rok 2029 Čína si kupuje svet

Navigácia

Titulka

Naj zo Žurnálu

Vyhľadávanie

&amp;amp;lt;img src='http://openx.forzanet.sk/www/delivery/avw.php?zoneid=2&amp;amp;amp;amp;cb=INSERT_RANDOM_NUMBER_HERE&amp;amp;amp;amp;n=a2b526b0' border='0' alt='' /&amp;amp;gt;&amp;amp;lt;/a&amp;amp;gt;

Koniec roku 1969, koniec reforiem

Autor: Jozef Žatkuliak, foto: archív

Streda, 16. december 2009

Ako je možné, že sa v rokoch 1969 až 1971 podvolila slovenská a česká spoločnosť zahraničnému politickému tlaku? Existovala vôbec šanca, že sa tzv. pražskej jari podarí modifikovať sovietsky model socializmu?

Po 21. auguste 1968 sa Moskva zamerala na plné ovládnutie Československa. Generálny tajomník Ústredného výboru KSSZ Leonid I. Brežnev tvrdo presadzoval doktrínu obmedzenej suverenity štátov sovietskeho bloku. Podľa nej ,,bratské štáty“ mali povinnosť zasiahnuť všetkými prostriedkami v krajine, v ktorej by boli ohrozené záujmy socializmu. Veď preto došlo k vojenskému zásahu aj v Nemeckej demokratickej republike roku 1953 a o tri roky v Maďarsku. Zasadanie ÚV KSČ 14. až 17. novembra 1968 podstatne ovplyvnilo zápas o ovládnutie politickej scény Československa. Začali sa spájať centristi s konzervatívcami. Reforma politického systému sa v podstate skončila odmietnutím výsledkov vysočianskeho zjazdu, čím sa splnila jedna z kľúčových požiadaviek Kremľa. Štát začal s personálnymi čistkami, potlačil demokratizáciu verejného života, slobodu slova, postavil proti sebe národný a občiansky princíp. Opäť rozhodoval mocenský monopol KSČ.

Striedanie na čele KSČ
Reformisti už od začiatku roka 1969 strácali pozíciu za pozíciou. Zjavne sa to prejavilo pri predsedovi Federálneho zhromaždenia Josefovi Smrkovskom. Moskve na to poslúžilo víťazstvo československých hokejistov nad sovietskou zbornou a hrubý nátlak maršala Andreja Grečka na vedenie KSČ, aby na jej čelo prišiel nový človek. Kremeľ siahol po ultimatívnych požiadavkách vrátane obnovy cenzúry, prehodnotenia rehabilitácií a možnosti použitia armády proti demonštrantom. Dovtedajší prvý tajomník ÚV KSS Gustáv Husák 17. apríla vystriedal s pomocou konzervatívcov v najvyššej straníckej funkcii Alexandra Dubčeka. Krátko po inštalácii na čelo KSČ sa Husák spolu s celým vedením strany ocitol v značnej spoločenskej izolácii. A pritvrdil. Začala sa normalizácia. On a jeho verní odvodzovali svoju moc od sovietskej vojenskej prítomnosti a presadzovali autoritatívny spôsob vlády. Tak dali jasne najavo, že im už nejde o program KSČ z apríla 1968, ale o plnenie normalizačnej línie, ktorá vraj lepšie zodpovedala potrebám strany. Zastavili posledné zvyšky reforiem.

Normalizácia na plné obrátky
Nové vedenie KSČ si zvolilo cestu politického a ideologického nátlaku. Jeho príkladom sa stalo školstvo. Ideológ Jan Fojtík a ďalší normalizátori žiadali odchod mnohých učiteľov, lebo „po auguste 1968, keď našej krajine poskytli socialistické štáty internacionálnu pomoc v boji proti nástupu kontrarevolúcie, stal sa ústredným bodom programu pravicových zoskupení v školskej oblasti antisovietizmus a buržoázny nacionalizmus“. Fojtík chcel dosiahnuť, aby sa triedny boj týkal reformnej straníckej inteligencie, spisovateľov, novinárov, študentov, pedagógov, vedcov a pracovníkov v médiách. Časť voľky-nevoľky začala prehodnocovať svoje nedávne postoje, ostatných vyradili z verejného života. Napriek postupu normalizátorov ešte v lete roku 1969 ľudia na verejné schôdze základných organizácií KSČ a národných výborov veľmi nechodili. Podľa pokynov krajských a okresných výborov strany prijali konsolidačné programy, no od jej členov a miestnych poslancov sa nedočkali všeobecnej podpory. Týkalo sa to najmä radových komunistov a tých, čo pôsobili v masových organizáciách Národného frontu. „Zdravé jadrá“ v politických a štátnych orgánoch prenasledovali aj predstaviteľov slovenskej inteligencie. Z verejného života museli odísť Július Strinka, Dominik Tatarka, Ladislav Mňačko, Milan Hamada, Ivan Kadlečík, Eugen Löbl, Milan Šimečka, Ladislav Ťažký, Peter Karvaš, Ivan Laluha, Vladimír Maňák, Martin Hric a ďalší.

Petícia Desať bodov
Viacerých z nich perzekvovali za vydanie petície Desať bodov z 21. augusta 1969. Protestovali v nej proti dôsledkom okupácie, Moskovskému protokolu, sovietskym vojskám v ČSSR, zastaveniu a pokriveniu zmyslu reforiem, nastoleniu cenzúry, vynútenému odchodu ľudí a celých občianskych združení z verejného života. Ohradili sa aj proti obvineniam z oportunizmu a protištátneho vyjadrovania, lebo neuznávali „úlohu komunistickej strany ako mocenskej organizácie, jej nadraďovanie nad štátnymi orgánmi zodpovednými všetkému ľudu. Stavanie kategórie straníctva nad kategóriu občianstva je nehoráznosť“. Podľa nich „žiadny útlak nemôže celkom umlčať myslenie a umŕtviť všetku prácu“. Nakoniec dodávajú, že aj „v politickej neslobode môže sa vyspelý národ brániť tým, že praktickými skutkami nepolitickej povahy presadí svoj život, svoju životnú filozofiu, svoju povahu“. Význam tohto vyjadrenia bol o to väčší, že čoskoro po ňom bol brutálnym spôsobom potlačený občiansky protest proti normalizačnej politike v Prahe, Brne, Liberci, Bratislave či v Košiciach. Občania dostali tvrdý úder od vlastných, československých ozbrojených síl, ktoré masovo nasadili na základe nátlaku sovietskeho vedenia. Výsledkom bolo niekoľko mŕtvych. Ľudové milície sa prejavili ako protiľudový ozbrojený orgán KSČ. Polícia zatkla vyše štyritisíc osôb. Režim na občiansky odpor reagoval schválením tzv. zákonného opatrenia Predsedníctva Federálneho zhromaždenia z 22. augusta 1969, pod ktoré sa podpísali prezident Ludvík Svoboda, predseda parlamentu Alexander Dubček a premiér Oldřich Černík. Tým sa zaradili medzi ostatných normalizátorov. Spisovateľ Václav Havel v rozsiahlom liste vyzýval Dubčeka ešte pred 21. augustom 1969, aby k vývoju vnútropolitickej situácie zaujal zreteľný postoj, lebo v krátkom čase dôjde k sovietskemu výkladu udalostí roku 1968 a „súčasná oficiálna propaganda nie je ničím iným ako ideologickou prípravou tohto kroku, ktorý má definitívne premeniť celú poaugustovú československú politiku na politickú, ideologickú a morálnu kapituláciu“.

Pokojný život nenastal
Nastupoval reálny socializmus (neostalinizmus). Husák už začal hovoriť o obrodnom procese ako o plazivej kontrarevolúcii. Podľa neho v auguste 1969 išlo o strhnutie ľudových más „do otvoreného zápasu a náš štát znovu priniesť do chaosu“. Na septembrovom zasadaní ÚV KSČ v roku 1969 zrušili uznesenia ústredného výboru z júla a augusta predchádzajúceho roka a platnosť augustového mimoriadneho zjazdu KSČS z Vysočian (22. augusta 1968). Reformné hnutie sa zmietlo zo stola a nezabránili tomu ani obranné vystúpenia Václava Slávika, Josefa Smrkovského a Alexandra Dubčeka. Naopak, zasadanie otvorilo cestu k politickým čistkám. Husák zvrátene tvrdil, že: „Politická konsolidácia by mala znamenať pokojný život ľudí, dodržiavanie zákonnosti, slobodný rozvoj spoločnosti...“ Pokojný život však nenastal. Po uliciach chodili ozbrojené hliadky Verejnej bezpečnosti a vojska. Vedenie KSČ chcelo dosiahnuť taký stupeň tzv. konsolidácie, ktorý by umožnil uskutočniť 14. zjazd KSČ v roku 1971 a konanie všeobecných volieb. Negatívnu úlohu zohral zmocňovací ústavný zákon č. 117 z 15. októbra 1969 „o predĺžení volebného obdobia“, ktorý umožňoval čistky v štátnych orgánoch od reformistov za to, že údajne neplnili politiku Národného frontu. Z vedenia KSS, slovenskej a federálnej vlády, ako aj z iných politických orgánov odstránili stúpencov reforiem, ako bol napríklad Jozef Zrak, Viktor Pavlenda, Hvezdoň Kočtúch, Anton Ťažký, Samuel Falťan, Ladislav Košťa, Bohuslav Graca, Milan Strhan, Štefan Šebesta a ďalší.

Masové politické čistky
Nastal čas masových čistiek – výrazne sa preriedili rady reformistov v Ústrednom výbore KSČ, v krajských a okresných orgánoch strany, na vysokých školách, v redakciách, v podnikoch. V emigrácii skončilo vyše 130-tisíc ľudí. Českú aj Slovenskú národnú radu obvinili ako celok z pravicových a protisocialistických postojov, ČNR údajne nebola schopná plniť „zodpovedné úlohy v rozvíjaní a upevňovaní českej štátnosti“. Zo Slovenskej národnej rady odvolali 29 a z Českej 62 poslancov. Na výzvu predsedu ČNR Čestmíra Císařa, ktorý vyslovil ľútosť nad tým, že sa vyskytli jednotlivci, ktorí „opustili svoju vlasť a dali sa do služieb jej nepriateľov“, museli zo zasadacej siene odísť Rudolf Battěk, Eduard Goldstücker, Zdeněk Hejzlar, Milan Hübl a ďalší. O päť minút nato Císař sám z funkcie abdikoval. Československo v tom čase strácalo možnosť odpútať sa od industriálneho štádia sovietskeho typu, ako aj dovtedajšieho modelu riadenia hospodárstva. Čoraz výraznejšie sa vyskytovali prvky, ktoré svedčili o technologickej, informatickej a technickej neschopnosti. Hospodárstvo sa vyznačovalo dlhým inovačným cyklom, ktorý brzdil jeho modernizáciu a vyrovnanie sa s nedostatkom spotrebného tovaru.

Dve skupiny vo vedení
Od roku 1969 sa sformovali dve silné rozhodujúce politické skupiny, ktoré v predsedníctvach ústredných výborov KSČ a KSS, ako aj vo federálnej a v národných vládach rozhodovali o podobe riadenia štátu a jeho hospodárstva. Prvá najmä spočiatku brala zreteľ i na potreby Slovenska (Gustáv Husák, Štefan Sádovský, Jozef Lenárt, Peter Colotka, Koloman Boďa, Bohuslav Chňoupek, Josef Kempný, Oldřich Černík, Lubomír Štrougal, Karol Laco, Martin Dzúr, Josef Korčák a ďalší). Druhá, ,,internacionalistická“ skupina podporovaná Moskvou (Alois Indra, Vasil Biľak, Drahomír Kolder, Antonín Kapek, Miloš Jakeš, Josef Haman, Josef Havlín, Karel Hoffmann, Ján Marko, Ján Janík a iní) presadzovala centralizáciu štátu a štátnopolitickú jednotu ČSSR podľa princípu demokratického centralizmu.

V novembri 1969 už čistky zasiahli všetky úrovne štátnych orgánov. Tajomník ÚV KSČ Indra klamal na celoštátnej porade národných výborov v Prahe, keď tvrdil, že „pravica“ preferovala ich samosprávne poslanie, zapríčinila v nich oslabenie vedúcej úlohy KSČ a zmarila voľby v roku 1968. Podľa neho ústavný zákon číslo 117 prispel „k ďalšiemu politickému a kádrovému upevneniu zastupiteľských zborov“. V skutočnosti sa urobili čistky v zastupiteľskej sústave miestnych orgánov. Do konca roku 1970 z celkového počtu 210 773 poslancov národných výborov v ČSSR odvolali ,,pre narušenie politiky Národného frontu“ alebo rezignovalo na funkciu v českých krajoch 15-tisíc a na Slovensku 8864 poslancov, teda asi 15 percent. Miloš Jakeš, Alois Indra, Viliam Šalgovič, Miroslav Mamula a ďalší sa v kontrolných a revíznych komisiách výrazne podieľali na čistkách. Pritom sa opierali o tých funkcionárov národných výborov, ktorí zaujímali k spoločenským reformám značne rezervovaný postoj.

Uzavretí v mikrosvetoch
Ak spoločenské reformy prekrývali udalosti z augusta 1968, smrť Jana Palacha a sklamanie z augusta 1969, to ešte neznamenalo, že značná časť spoločnosti, predovšetkým spočiatku, prijímala normalizáciu odovzdane. Ťažko porovnávať občianske vzopnutie československej jari s ubúdajúcim priestorom na jeseň 1968 a v roku 1969. Úspech reforiem totiž spočíval aj v spôsobe oslovenia slovenskej a českej spoločnosti, nezačali sa perzekúciami, ale rehabilitáciami. Reformy ponúkli alternatívy a podnietili k hľadaniu východísk. Naproti tomu normalizačná línia KSČ všetko postavila na potlačení tohto diania. Navyše, okupácia armádami piatich spojeneckých krajín Varšavskej zmluvy sa stala najhorším odrazovým východiskom pre nasledujúci vývoj. Sovietsky faktor tu pôsobil vyložene deštruktívne. Napriek tomu sa dá ťažko do hĺbky zmapovať traumatické fázové rozštiepenie spoločnosti, lebo sa práve zo sociálno-psychologických, rodinných, profesionálnych, verejných a politických dôvodov neodohrávalo jednoznačne.

Tlak normalizátorov stlmili dve, aj keď vnútorne diferencované generačné vlny (20- a 40-ročných), potlačil ich pôvodne razantné proreformné postoje. Tieto generácie sa začali viac-menej prispôsobovať skôr socializmu ako spoločenského systému než normalizačnej politike. Mnohí ľudia vo veku 18 až 25 rokov „odložili“ politiku, museli sa vyrovnať s nelegitímnosťou mechanizmu moci a jej rozdelením v zmysle kritérií normalizačnej línie KSČ. Prirodzene, zakladali si rodiny a neraz sa roztrpčení radšej uzavreli do svojich mikrosvetov. Dokončili si školy a až postupne si uvedomili zaťaženie sociálnou nivelizáciou, ktorá im často nedovoľovala vystúpiť z radu a nebodaj vyčnievať. Neraz vedľa seba pracovali vo fabrikách a v kanceláriách dve generácie postihnutých (netreba zabúdať ani na tých z obdobia po februári 1948), sklamaných, ako aj tých, ktorí niečo získali alebo čakali na svoju príležitosť. Svoje miesto zaujala šuškanda. O problémoch sa vedelo, no oficiálne miesta ich zakrývali alebo sa im z rozličných dôvodov vyhýbali. Zaslúžili sa o tvrdé a nekompromisné zásahy do života mnohých rodín. Veď len postihnutých komunistov bolo vyše pol milióna.

Pridať komentár

Písať komentáre môžu iba registrovaní užívatelia.
Prihláste sa, alebo sa registrujte.