Súkromné horory Juraja Herza

Autor: Miloš Krekovič, foto: Roman Ferstl

Streda, 16. december 2009

Čierna komédia z koncentračného tábora je nápad, aký môže mať len JURAJ HERZ. Pretože sám čosi také prežil.  „Som už unavený,“ hovorí sedemdesiatpäťročný filmár, no únava opadne, len čo začne rozprávať. S novým hororom T. M. A. prišiel na Medzinárodný filmový festival Bratislava, kde prevzal cenu za umeleckú výnimočnosť vo svetovej kinematografii. Pôvodne to mala byť obyčajná Tma. Skratka vznikla po tom, čo sa ho zo zahraničia pýtali, ako to vyzerá s filmom „Tí Em Ej“. Ako sa vám žije s novinárskou nálepkou kráľa hororu? Vôbec sa mi nepáči. Keby som hororov urobil tridsať, tak nepoviem, ale ja som mal možností málo. Po Spaľovačovi mŕtvol som mal pripravené ďalšie tri filmy podľa Ladislava Fuchsa, ktoré by boli horory, tie mi, žiaľ, nepovolili. No pravda je, že ma pozývajú do porôt na festivaly hororov. Aké tam je publikum? Ohromné. Je to najlepšie publikum vôbec. Bol som na rôznych festivaloch od Cannes po Karlove Vary, ale s nimi sa atmosféra hororfestov nedá porovnať. Tam je obecenstvo, ktoré horory miluje, v porote sú režiséri, ktorí nenakrúcajú nič iné. Neprídu tam s milenkami ako inde, ale s manželkami. Sme jedna veľká rodina, fanúšikovia aj filmári. Strašiť sa rady nechávajú deti, horory obľubujú tínedžeri. Spomínate si na strašidelné príbehy z detstva? Aj my sme sa radi strašili. Blízko Kežmarku boli otvory v skalách a staré chodby, kde sme sa vkrádali so sviečkami. Mali sme, samozrejme, strach, ale ten strach bol vlastne veľmi príjemný. To boli moje súkromné horory. Hoci o filme som vtedy ešte nič nevedel. Prečo o hororoch koluje, že je to poklesnutý žáner? Pretože to bol poklesnutý žáner a niekedy je taký doteraz. No máte filmy ako Tí druhí alebo Sirotinec, čo sú horory, ktoré majú aj druhý plán. Sú dobre nakrútené, s výbornými hercami, sú to filmy kategórie A, nie B. Aj T. M. U. som sa snažil dostať medzi horory, ktoré sú skôr psychologické. Úspešné boli aj filmy za málo peňazí s výzorom domáceho videa, napríklad Záhada Blair Witch. Sú názory, že zaujali, lebo horor je v kríze. Sú to výstrelky, ktoré môžu zaujať divákov, ale zasa zmiznú, pretože sa nedajú opakovať. Trend je iný. V Československu boli vaše filmy nepatričné, príliš osobné a dekadentné, píše v knihe o novej vlne Peter Hames. Súhlasíte? Ja som si pripadal nevhodne aj medzi novou vlnou. Oni všetci študovali film, zatiaľ čo ja som robil priemyslovku a potom bábkarstvo. Keď som robil skúšku na filmovú fakultu, rektor mi povedal, že by ma zobral, ale pracujúci ľud predsa nemôže platiť tri odborné školy jednému človeku! Nikdy ste to neľutovali? Vôbec nie, bolo to dobre. Pretože tie roky som strávil s režisérmi Brynychom a Kadárom. Lepších učiteľov som si nemohol želať. To bola moja FAMU. Po štyroch rokoch Kadár šiel za riaditeľom Barrandova a povedal: Herz by mal nakrúcať samostatne, ja sa zaňho zaručím. Je pravda, že váš film Spaľovač mŕtvol bol nominovaný na Oscara a vy ste o tom nevedeli? Veľa vecí som nevedel, lebo mi to neoznámili. Napríklad som dostal v Chicagu Zlatého Huga a vedel som, že riaditeľ Barrandova ho má na poličke a nechce mi ho dať. Ako dlho trvalo, kým ste cenu prevzali? Sedem rokov. A až vtedy v novinách napísali, že som ju dostal. Mal som ateliér v dome bez výťahu na šesťapoltom poschodí. A nejaký šialenec, ktorý si myslel, že Zlatý Hugo musí byť zo zlata, sa tam vyšplhal a cenu ukradol. Potom zistil, že to nie je zlato, a našiel som ju niekde zahodenú, rozbitú. Oscara dostal Obchod na korze, kde ste asistovali, Oscara majú aj Ostro sledované vlaky, ktoré ste pôvodne chceli nakrútiť. Akoby vám zlatá soška stále unikala... Keď sme robili Perličky na dne, Bohumil Hrabal mi dal rukopis Ostro sledovaných vlakov. Potom za mnou prišiel Evald Schorm. Bol z nás všetkých najstarší a najváženejší a povedal, že by ich chcel robiť on. Mal som o budúcnosti optimistické predstavy, a tak som mu ich nechal. O pár mesiacov som sa dozvedel, že film nakrúca Jirka Menzel. To ma trošku naštvalo. Ale zase, on za to dostal Oscara. Možno ja by som ho nedostal. V Česku film T. M. A. kritici neprijali. Nemáte obavy, že zapadne, tak ako pred časom zapadla vaša Pasáž? Som zvyknutý. Je to tak trochu pomsta, pretože ja napádam kritikov a kritici napádajú mňa. Je to taká hra. Keď som pred štrnástimi rokmi robil Pasáž, napríklad v Toronte o filme napísali, že to je, ako keby si Bergman s Fellinim podali ruky. Zatiaľ čo český kritik napísal, že je to, ako keď psíček a mačička varia tortu. Pasáž sa vo svete páčila, pretože bola kafkovská a ľudia tomu rozumeli. V Česku ju vlastne pochovali. Domnievate sa, že za tým bolo niečo osobné? Mal som za sebou dvanásť rokov v Nemecku a videl som, ako sa situácia bude vyvíjať. Tu, keď som film robil, bola ešte optimistická. Ale ten film veľmi optimistický nebol, takže ho neprijali priaznivo. Bolo to, akoby zmizol. Mala byť vôbec T. M. A. filmom pre bežných fanúšikov hororu? Možno nie pre tých ortodoxných, ale aj na nich som myslel. Veď teraz dostala cenu na hororfeste v Kapskom Meste. Hlavný hrdina má problém so spomienkami, dom, kde straší, je prekliaty pre zabudnuté vraždy z druhej svetovej vojny. Je tým ozajstným hororom spoločnosť, ktorá stráca pamäť? Neviem, či sa to dá takto chápať. V scenári totiž pôvodne fašistická minulosť nebola. Bola tam minulosť staroveká, v dome strašilo, lebo tam kedysi býval obetný kameň, kde vraždili mladé dievčatá. No to sa mi nepáčilo, to už je predsa taká ošúchaná záležitosť. Dodnes sa o vyvražďovaní hendikepovaných nacistami veľa nevie. Chceli ste o tom vyvolať diskusiu? Vo filme je postava chlapca, ktorý má Downov syndróm. Chcel som ukázať, že vyvraždené deti boli hodnotné a mali právo žiť, milovať, pracovať. A že to bolo strašné rozhodnutie Nemcov. Deti i dospelí, ktorí boli v ústavoch pre duševne chorých, vyvraždili, pokladali ich za niečo, čo znečistí ich rasu.   Je to niečo, o čom sa v Nemecku rozpráva? Žil som tam a videl, ako sa o tom mlčí, pretože vtedy Nemci vyvraždili Nemcov. Je to stále veľká hanba, Nemci o tom vedia, ale vyhýbajú sa tomu. Pokojne pripustia, že mali koncentračné tábory, kde vraždili Židov, Rómov, komunistov. Ale že vraždili vlastné deti? Veď niektoré z nich boli z rodín presvedčených fašistov. Zdá sa, že druhá svetová vojna je vašou celoživotnou témou. Ani nie, ja sa k nej dostávam skoro nechtiac. Dostane sa mi do ruky scenár, a keď je niekto, kto je ochotný dať do toho peniaze, tak prečo nie. Keď som robil s Brynychom Transport z raja, samozrejme, on využil, že som poznal prostredie koncentračných táborov. Aj Kadár, keď začal robiť Obchod na korze, prišiel za mnou a povedal: Poď, ty si to zažil, môžeš mi pomôcť.   Že ľudstvo vidíte čierne, je pochopiteľné, ale kde sa vo vás berie čierny humor? Aj z prostredia koncentračného tábora som chcel robiť čiernu komédiu. Malo to byť z pohľadu chlapca, lebo aj ja som vtedy mal desať rokov. Lenže ani tu, ani v Nemecku či Spojených štátoch sa nenašiel producent, ktorý by sa odvážil. Povedali mi, že som sa zbláznil, že sa to nedá. To vás už predbehol Roberto Benigni s filmom Život je krásny. To však nie je čierna komédia, ako si ju ja predstavujem. Je to skôr rozprávka. Vaša generácia zažila vojnu aj stalinský teror. Je to dôvod, že mala o čom vypovedať? Aj to bol rozdiel medzi mnou a zvyškom filmárov novej vlny. Oni sa chceli vyjadriť, hovoriť o dobe, robili filmy aj s politickým nádychom. Zatiaľ čo ja som chcel jediné, robiť filmy. Politickému filmu, či už pozitívnemu, alebo negatívnemu, som sa vždy vyhýbal. Najlepšie filmy u nás vznikali práve v 60. rokoch. Spomínate aj vy na tie časy ako na zlaté? Spomínam najmä na rok 1968. Robil som Spaľovača mŕtvol a prišli za mnou francúzski novinári, či nechcem odísť pracovať do USA, Anglicka, Francúzska. A ja som povedal, že v žiadnom prípade. Pretože nikde na svete nemám takú slobodu ako v Československu. Samozrejme, bol som naivný. Tá sloboda bola veľmi rýchlo preč.   Sloboda bola v tom, že kinematografia bola znárodnená a na výrobu sa vždy našli peniaze? Sloboda spočívala v tom, že ak bol už scenár schválený, produkčný dostal peniaze, ja som nakrúcal a nikto ma nekontroloval. Pri Spaľovačovi mŕtvol som sa cítil celkom voľný. Dovtedy a ani potom sa to vlastne už nikdy nepodarilo. Čo horory spravidla neukazujú, sú spoločenské korene zla. Zlo v nich je nadprirodzené, mimo svedomia a etiky. Samozrejme. Také postavy sú pre väčšinu divákov pochopiteľnejšie ako Kopfrkingl zo Spaľovača mŕtvol. Ale napríklad Morgiana, tam mi išlo o dobro a zlo aj o to, zahrať si s jednou herečkou dve protikladné úlohy. Pretože režisér nenakrúca iba pre divákov, ale nakrúca aj pre seba. Ja som tiež robil a robím nové veci, ktoré si chcem vyskúšať. Ako to, že v čase začínajúcej sa normalizácie vznikli filmy ako Morgiana a Petrolejové lampy? Mal som s tým problém. Petrolejové lampy bol posledný československý film, ktorý bol v súťaži v Cannes. Bola tam tlačová konferencia a prvá otázka od francúzskeho novinára, zrejme veľmi hlúpeho, ktorý nevedel, v akej som situácii, bola: film je veľmi pesimistický, chceli ste tým vyjadriť situáciu v Československu? V prvom rade sedeli všetci fízli z veľvyslanectva. No tak som sa spotil.   Čo ste odpovedali? Povedal som, pozrite, vy nakrúcate ročne desiatky filmov. Keď z nich vytiahnem jeden, môže vyjadriť situáciu vo Francúzsku? Musel som odpovedať otázkami, lebo tie ich boli hlúpe. Nevedeli, čo sa u nás deje. Po Morgiane som dostal na dva roky zákaz. Povedali, že film bol veľmi štylizovaný, formalistický. A na druhej strane, že bol sadomasochistický. Prosím? Ani ja som to nepochopil, pýtal som sa prečo. Po tretie, šéfdramaturg štúdií mi povedal, že to mal byť romantický film – a ja zatiaľ straším. Ja som mu povedal, že v romantizme sa predsa strašilo, Edgar Allan Poe bol romantik. Takže bolo veľmi ťažké sa presadiť.   Známe je vaše tvrdenie o scéne, ktorú vraj od vás do slávneho Schindlerovho zoznamu ukradol Steven Spielberg. Stále na tom trváte? Po filme Straka v hrsti, ktorý zakázali, mi pomohli Slováci. Prišiel som na Kolibu s tým, že chcem nakrúcať čokoľvek, lebo nie je nič horšie ako pečať, že máte zákaz. Tak som spravil komédiu Sladké starosti. Potom som si listoval v časopise Film a doba, kde ma pri jednom plánovanom filme zaujalo jediné slovíčko. Ravensbrück. To bol veľký ženský koncentračný tábor, vedľa ktorého bol malý mužský. A v tom som kedysi aj ja sedel. Hneď som šiel za riaditeľom, že to chcem nakrúcať. A on povedal, ty si sa zbláznil. Aké mal dôvody? Mal to byť najdrahší, najdôležitejší film roku, ktorý mal robiť straník. No ja som povedal: Ak máte iného režiséra, ktorý sedel v Ravensbrücku, nech to robí on. A tak mi to predsa povolili. To bol film Zastihla ma noc. Celý sa odohráva v ženskom tábore a ja som dostal príkaz, že v ňom nesmú byť Židia. Pritom tam cez vojnu bolo deväťdesiat percent Židoviek! Takže odtiaľ  je scéna, o ktorej si myslíte, že ju ukradol Spielberg? Presne tak. Keď som prišiel do mužského tábora, prvá vec bola, že nás vyzliekli donaha a zobrali do sprchy. Vtedy muži dostali hysterický záchvat. Bolo pol roka pred koncom vojny a vedelo sa, že z nich ide plyn. Lenže to boli skutočné sprchy, lebo tam boli okná. Keby sa rozbili, plyn by unikol. Ja som si to všimol, takže som nebol hysterický. Ale zostala vo mne tá radosť, keď začala tiecť voda. Vo filme Zastihla ma noc som tú scénu nakrútil a po desiatich rokoch prišiel Schindlerov zoznam, kde je to tiež. Máte dôkazy, že váš film Spielberg predtým videl? Vedel som, že hľadal tábor, kde by nakrúcal, nakoniec ho postavil v Poľsku. A Poliaci mu povedali, že tu bol Herz, a ten robil film v skutočnom koncentráku Majdanek. Využil som zvyšky tábora s barakmi, so sprchami, so všetkým. On si ten film pozrel dvakrát a ukradol tú jednu scénu, ktorá pôvodne v scenári nebola. Záber po zábere.   Skúšali ste s tým ísť na súd? Poslal som obe scény právnikovi. On odpovedal, že som sa zmýlil a poslal mu dvakrát tú istú scénu. Povedal som, nech sa pozrie, že sú to rovnaké zábery, ale v nich iní ľudia. On na to: Aha, výborne, pošlite tristotisíc dolárov, budeme sa súdiť a určite vyhráme. No ďakujem pekne. Tristotisíc dolárov! A tým sa to skončilo. V seriáli Zlaté šesťdesiate spomínate na prvý film, ktorý vás ovplyvnil. Bol to Jánošík Martina Friča. Čo hovoríte na nového Jánošíka? Toho som nevidel. Ale Fričov Jánošík, ktorého som videl ako dieťa, ma fantasticky zaujal. Po rokoch som si ho pozrel znovu a bol som prekvapený, ako novátorsky bol nakrútený.   Prežívate hektické obdobie. O čom bude nový film, na ktorom pracujete? Obdobie, aké mám teraz, som ešte nezažil, veď som robil tri filmy tesne po sebe. Habermannov mlyn bude kontroverzný film. Odohráva sa v Sudetoch, končí sa v roku 1945 vyhnaním Nemcov. Hovorí o tom, kto kolaboroval, kto sa stal okamžite po vojne komunistom. Bude to veľmi tvrdý film voči Nemcom, ale ešte tvrdší voči Čechom.     Kto je Juraj Herz Filmový režisér, herec, scenárista. Narodil sa v roku 1934 v Kežmarku v židovskej rodine. Tú pred koncom druhej svetovej vojny vyviezli do koncentračného tábora Ravensbrück a potom Sachsenhausen. Študoval fotografiu v Bratislave, neskôr bábkoherectvo na Divadelnej akadémii múzických umení v Prahe. V rokoch 1960 – 1961 pôsobil ako herec a režisér v divadle Semafor, potom nakrúcal na Barrandove filmy ako asistent režisérov Zbyňka Brynycha a Elmara Klosa (oscarový Obchod na korze, 1966). Zúčastnil sa na projekte Perličky na dne (1963) podľa poviedok Bohumila Hrabala, ktorý bol manifestom začínajúcej sa novej vlny. Jeho príspevok Zberné surovosti sa však uvádzal samostatne. Po celovečernom debute Znamení raka a filme Kulhavý ďábel nakrútil Spaľovača mŕtvol (1969) podľa predlohy Ladislava Fuchsa, ktorý je jeho najznámejším filmom. Ten krátko po premiére putoval do trezoru. Počas začínajúcej sa normalizácie nakrútil filmy Sladké hry minulého leta, Petrolejové lampy, mysterióznu drámu Morgiana (1972). V Československu ešte nakrútil dvanásť filmov rôznych žánrov (horor Upír z Feratu, rozprávku Panna a netvor, zakázané podobenstvo Straka v hrsti, Zastihla ma noc). V roku 1987 emigroval do Nemecka, kde nakrúcal prevažne pre televíziu. Do Česka sa vrátil filmami Pasáž (1996), televíznym seriálom Černí baroni a novinkou, hororom T. M. A., ku ktorej vznikla aj kniha. Film Habermannov mlyn, ktorý práve nakrúca, má mať premiéru na budúci rok.