Nič sa nekončí (51/2009)

Autor: Peter Javůrek

Nedeľa, 20. december 2009

A je to tu: toto je posledný Žurnál a toto je posledný komentár v ňom. O čom písať? Jedno je isté: najhoršie by bolo roniť teraz krokodílie slzy nad nespravodlivosťou tohto sveta, pre ktorú uhynul ďalší pokus o možno trochu iný než väčšinový pohľad na veci okolo nás. To však neznamená, že naša práca bola márna. Určite to nebolo márne, keď sme sa aspoň niektorí zhodli, že svet sa nekrúti okolo našich lokálnych žabomyších vojen. Že svet má dosť svojich vlastných vojen, a tie naše ho zaujímajú ešte menej než málo. Nezaujíma ho naše malé velikášstvo. A naša tradičná provinčná optika, ktorou nech sa pozrieme, kam chceme, aj tak vidíme len seba a svoje humno, je len na našu škodu; nikto pre nás nezaplače. Veru, videné zvonka, väčšina našich urputných politických bojov a našich ideologických výkladov týchto bojov vyzerá smiešne a nenáležite. To neznamená, že „malá krajina by sa mala držať pri stene": aj v malej krajine sa môže bojovať o veľké idey. Len by bolo dobré, keby tie idey, akokoľvek vznešené a veľké, aspoň trochu odrážali reálie a dobu. Inak budú trápne, ale niekedy aj nebezpečné. Naša krajina je v tomto ešte stále tak trochu ako pubertálny výrastok: kedykoľvek si zmyslí, že bude jedinečný, špecifický, zaváňa to katastrofou. Pubertálne deti potrebujú svoje sny. No na to, aby si pri tom neublížili, majú dohliadať dospelí. A nikto iný dospelý než my, čo tu žijeme, nad Slovenskom nedohliada. Do dospelosti nás nedovedie Európska únia, Medzinárodný menový fond ani NATO. Na to sme naozaj sami. Aký zmysel by malo klamať si? Vôbec nie sme pohostinní: myslíme si, že pohostinnosť znamená poslintať nášho hosťa hneď vo dverách bratskými objatiami, a akosi nám uniká, že bude musieť použiť našu stredovekú latrínu. Vtedy pokrčíme plecami: kolorit... Vôbec nie sme štedrí: myslíme si, že sme bonviváni, keď necháme všimné za nedoliate pivo, lenže v skutočnosti nás najprv okradol výčapník, a potom vo svojej hlúposti ešte i my sami seba. Bonmot o túžbe po zisku, ktorá plodí konkurenciu, a tá zase kvalitu, u nás dostáva vskutku špecifickú príchuť: z túžby po zisku je chamtivosť, ktorá plodí zlodejov a zlodejstvo. To nemusí byť len moralita o medziľudských vzťahoch na úrovni lacného paperbacku. Môže to byť pohľad na svet našej politiky a na stav spoločnosti. Len si netreba nechať nahovoriť, že pri myšlienkovom prechode zo sfér každodenných do sfér „vysokých" (politických a spoločenských) je nutné túto každodennú skúsenosť zahodiť. Že vo „vysokom" svete platia nejaké iné, tajomné pravidlá. Nie je to pravda. Ekonómia je zložitá a užitočná veda. Ak dáva správne rady a ak sa národy tými radami dokážu riadiť, môžu sa vyhnúť existenčným problémom. To nie je maličkosť. V uplynulom období sme videli, ako veľa ekonómov sa kardinálne mýlilo v odhade. Výsledkom je kríza, ktorá plodí aj existenčné problémy. Lenže východiskom nemôže byť nedôvera k ekonómii. Východiskom musí byť triezvejší pohľad na to, kto v jej mene hovorí a aké má pritom motívy. Nič viac; akurát, že to vôbec nie je málo. Politika je správa vecí verejných. Ak sa robí s vedomím správneho cieľa, a ten cieľ je odobrený vôľou väčšiny (niekedy to nie je to najlepšie, ale dosiaľ vyskúšané alternatívy boli len horšie a zlé), môže prispieť k vyrovnanej spoločnosti. To je veľmi dôležité. Lenže politika je aj boj o moc, a moc znamená vplyv, a ten zasa prístup k peniazom. Vieme, za aké nízke sumy dokážu sociopati aj vraždiť. Vieme, pri akých sumách sa ohýbajú chrbtice našich vážených a v každom ohľade duševne zdravých spoluobčanov? Prečo by sme sa mali tváriť, že to tak nie je? Iba preto, lebo prichytení spoluobčania vykrikujú odvekú odpoveď zlodejov „dokážte to!"? Často to dokázať nevieme. Znamená to však, že sme povinní naďalej im preukazovať úctu ako orientálnym satrapom? Že nemáme dôvod odoprieť im svoju dôveru? Aj o tom býva malosť, ktorá plodí malodušnosť. Nebýva pohodlné, keď sa potenciálny volič z novín či časopisu dozvedá, že ak hľadá žiarivú mravnosť a čistotu úmyslov v politike, tak je veľmi pravdepodobne na zlej adrese. To je pochopiteľné. Omylu sa však dopúšťa, keď si myslí, že to jediné východisko, ktoré mu také noviny alebo časopisy navrhujú, je zlostná bezmocnosť a letargia. Letargický občan je presne to, čo potrebujú politickí podvodníci na to, aby prosperovali. Dospelý človek vie, že dobré veci sa pretláčajú ťažko a často len po malých krokoch. Z toho vyplýva, že čakanie na mesiáša treba prenechať inej oblasti spoločenského života: v politike je to vec vrcholne nepraktická a iba čo zbytočne vedie k sklamaniam. Politika sa deje tu a teraz. Nie na večnosti. Nečakať na politických spasiteľov znamená mnoho vecí, ale v prvom rade to znamená, aby ľudia zo svojho vnímania politiky odhodili nepatričné emócie a pozreli sa na veci a ľudí v politike triezvo. Že taký pohľad môže v nejednom prípade vyvolať znechutenie? Áno, tak to je. No znechutenie je len prvým krokom z mnohých. Tie by mali viesť k voličovi, ktorý si už nenechá brnkať po nose od rôznych potrimiskárov a ktorý predstavu o dobrej spoločnosti nevymení za lož o vraj jedinej možnej spoločnosti. Na to, aby nás po tejto ceste kráčalo čo najviac, budeme musieť spolu komunikovať. To znamená, že nič nebolo márne, pretože nič sa nekončí.