Navigácia
| Titulka |
| Naj zo Žurnálu |
| Komentár |
| Fotogalérie |
| Archív Žurnál 2009 |
| Archív Žurnál 2008 |
| Archív Žurnál 2007 |
| Servis |
| Archív tém |
| Žurnál v literatúre |
Vyhľadávanie
| Naše politické déjà vu |
| Autor: Peter Javůrek, foto: profimedia | ||||
| Streda, 03. marec 2010 | ||||
 Do parlamentných volieb zostáva ešte zhruba pol roka, no už dnes vidno, že tieto voľby o ničom nerozhodnú. A zďaleka nielen preto, že v nich s najväčšou pravdepodobnosťou zvíťazí tá istá strana čo minule. Voľby nerozhodnú o ničom aj preto, lebo do nich vstúpi a parlament po nich obsadí takmer navlas rovnaká garnitúra. Vládna či opozičná. Slovensko sa zacyklilo.Dvadsať rokov možno nie je vek celej jednej generácie v striktne historickom zmysle. No celkom určite je to dosť na to, aby sa zmenila generačná výpoveď krajiny. Pohľad do zoznamov lídrov odvetví ekonomiky, ale hoci aj do magazínov o celebritách, ukazuje jasne, o čom je reč. Do popredia sa dostáva generácia tridsiatnikov a štyridsiatnikov, ktorí už nemajú spoločnú minulosť s tými, čo boli na ich miestach v 90. rokoch. Rozprávajú iným jazykom, majú iné hračky. A ďalej? Ani v parlamente už neprevládajú zlostní starci, ktorí cítia urgentnú potrebu odškodniť sa za to, čo sami pre seba pokladajú za nenaplnený život. Na ich miesta pomaly prichádzajú milovníci slnka, vody, lyžovačiek, tryskáčov a rýchlych áut. Ak na Slovensku v tomto roku pripadá na sto obyvateľov 101,3 mobilného telefónu, potom Národná rada sa na dvíhaní priemeru podieľa viac než dostatočne. Lenže tak ako Wikipédia nenahradí odbornú literatúru, ani mobilné telefóny nenahradia komunikáciu a zo žiadneho notebooku nevypadne nová myšlienka, kým ju tam nenaťuká ľudská ruka. A tak ani naša nová politická generácia sa nejaví vzdelanejšia, viac v dotyku s realitou či inovatívnejšia, než bola tá pred ňou (ktorá v daných prednostiach tiež rozhodne nevynikala). Notorickí predsedovia Samozrejme, lídri sú to prvé, čo človeku napadne. Notorickými predsedami politických strán sú dnes Vladimír Mečiar, Ján Slota a Mikuláš Dzurinda. O zvláštnosti tejto zostavy nech si spraví úsudok každý sám. U Mečiara je jasné, že s jeho odchodom zo scény odíde aj HZDS a nijaký nasledovník to nezachráni. Dokonca je dosť možné, že tentoraz to nezachráni už ani samotný Mečiar. Hnutie, ktoré bolo od začiatku viac-menej fasádou pre predsedove preferencie, sa už beznádejne prežilo, a prežil sa aj sám predseda. U Slotu je jasné, že s jeho odchodom sa v SNS strhne ľúta bitka o trón. No možné je, že tá bitka sa strhne ešte za Slotovho panovania. Už dnes existujú signály, že jeho spôsob vedenia strany (v zmysle „ja som vás dostal do vlády, preto ja budem rozhodovať“) mnohým nevonia. Nie pre myšlienky, samozrejme. Pre rozhodovanie samotné. Cynik by dodal, možno rozhodovanie o deľbe lupu. HZDS aj SNS sú životne viazané na účasť vo vláde. Ďalšie obdobie v opozícii bude pre HZDS jednoznačne smrteľné. Pre SNS sa na Slovensku, žiaľ, nejaké tie preferencie ešte vždy nájdu, no aj pre túto stranu by neúčasť vo vláde znamenala ďalšie obdobie vnútorného rozkladu. Predsedovia tomu nezabránia. Mikuláš Dzurinda je o celé dve volebné obdobia „mladším“ lídrom než Mečiar so Slotom. Notorického predsedu z neho nerobí jeho služobný vek, ale fakt, že stranu doviedol po dvoch obdobiach pri moci k volebnej porážke a podľa všetkého sa to chystá zopakovať. Stále ako predseda. Jeho pozícia v SDKÚ sa zdá byť momentálne neotrasiteľná. Iveta Radičová bola po prezidentských voľbách presne podľa očakávania odídená do ústrania. Dnes už má pre stranu hodnotu opäť „iba“ ako odborníčka. Ako politička, ktorá dokázala na seba strhnúť milión hlasov, musela uhnúť z cesty. Strana sa zdá byť s Dzurindom taká spokojná, že keby sa aj naplnili úvahy o prekvapujúcom nasadení nového volebného lídra, ťažko očakávať, že to celé nebude plne v Dzurindovej réžii. Lenže na také čosi je veľmi pravdepodobne neskoro už aj dnes: pár mesiacov pred voľbami sa nový líder nenasadzuje. Teda aspoň nie tam, kde to so zmenou myslia vážne. „Nové tváre“ Líder SMK Pál Csáky, líder Mosta-Hídu Béla Bugár a šéf KDH Ján Figeľ do predchádzajúcej časti nepatria iba nominálne. Fakticky sú to práve také nové tváre ako Mečiar, Slota či Dzurinda. Bugárova strana je produktom rozkolu v SMK. Csáky patrí k hlavným aktérom toho rozkolu. Figeľ je zasa produktom vskutku „konzervatívne uvážlivého“ odovzdávania moci u kresťanských demokratov. Takého uvážlivého, že okrem kuloárov a kancelárskych spolkov v sídle KDH si ho asi len málokto všimol. Pointa je v tom, že aj títo recyklovaní lídri neznamenajú nič iné než recykláciu programov a myšlienok. A, samozrejme, recykláciu voličských emócií, ktoré sú stále tým najhlavnejším volebným kritériom (a v ére televíznej demokracie asi aj zostanú). Csáky na seba viaže tie isté obranárske reflexy maďarských voličov, Bugár zostáva stále najsympatickejším slovenským Maďarom v politike a Figeľ lieta na krídlach toho istého bociana Kristiána ako jeho predchodca. Je úplne jedno, čo si o inovatívnosti svojho vedenia myslia samotní ľudia vnútri týchto strán – dôležité je, ako sú lídri vnímaní navonok. Ako to už chodí, pohľad voličov má tú silu, že lídrov skôr či neskôr sformuje na svoj obraz, akokoľvek by si lídri priali opak. No a ešte je tu Richard Sulík, šéf SaS. Jeho „novosť“ je v priamej úmere k „starobe“ Mikuláša Dzurindu. Jeho pravé miesto je v radoch SDKÚ, pretože pravé miesto jeho voličov je v tvrdom jadre voličov SDKÚ. Čím dlhšie by zostal Dzurinda predsedom svojej strany, tým reálnejšia by bola pozícia Sulíka ako jeho vyzývateľa. Pravdepodobnejšie však je, že zase tak dlho Dzurinda predsedom nezostane, alebo že Sulík – ak ho nepochová už prvé volebné sito – skončí v radoch SDKÚ tak či onak. Predseda v priamom prenose Robert Fico je šéfom Smeru o čosi dlhšie, než je Dzurinda na čele SDKÚ, lenže ťažko ho zaradiť medzi notorických predsedov. Medzi „nové tváre“ už dupľom nie. Je to preto, lebo on jediný z lídrov našich parlamentných alebo skoroparlamentných strán momentálne neprežíva svoju minulosť či budúcnosť, ale prítomnosť. Svoju stranu založil ako opozičnú a po dvoch volebných obdobiach ju doviedol na vrchol. On sám je dnes na vrchole. Balóniky, ktoré pred časom vypúšťal verejnými meditáciami o tom, že už v ďalšom období nechce byť premiérom a zároveň predsedom strany, uleteli kamsi za obzor. Nič nenasvedčuje tomu, že v ďalšom volebnom období už nebude niesť takúto ťarchu. Ak by totiž svoje úvahy naplnil skutkom, pripravil by Smeru a vláde nezávideniahodnú situáciu. Byť premiérom za stranu, ktorej politiku (na začiatku možno len formálne, no obvykle je otázkou času, kedy aj fakticky) ovplyvňuje niekto iný vo funkcii predsedu, je práve také nepohodlné, ako byť šéfom strany, ktorá sa snaží ovplyvňovať prácu predsedu vlády. Nehovoriac o tom, že najpopulárnejší politik v krajine by bol alebo premiérom, ktorého by zaväzovala vlastná strana, alebo šéfom strany, ktorý by automaticky oberal o verejnú podporu vládu vedenú niekým iným – hoci aj s jeho požehnaním. Vo svete to až také exotické nie je, no v našom prostredí by to bol experiment jednoznačne zaváňajúci vládnou krízou. Všetci budú v dejinách Personálny obraz politiky je jednak výsledkom, jednak predurčovateľom jej vývoja. U nás, kde sú voľby personifikované na maximálnu možnú mieru (volil sa Mečiar, volilo sa proti Mečiarovi, za Fica, proti Ficovi, za Dzurindu, proti Dzurindovi atď.), to platí dvojnásobne. Darmo sa strany snažia tento stav prekryť prijímaním programových dokumentov, usporadúvaním primárnych volieb, zostavovaním odborných komisií či tímov: na konci vždy zostane divák prilepený na televíznu obrazovku v očakávaní osobného súboja. Fico verzus Dzurinda, Mikloš verzus Počiatek, Slota verzus hocikto. Výsada personifikovanej politiky, v minulosti vyhradená pre výrazné (kladné, záporné alebo kontroverzné) osobnosti, ktoré potom vošli do dejín, je dnes výsadou všetkých. Osobností, rutinérov, podvodníkov i zlodejov. Keď spoločenskú pamäť, ktorú viac než mená a dátumy formovali dejinné pohyby, napokon celkom nahradí hypertextové zreťazenie nesúvislých odkazov, potom sa títo všetci vojdú do „dejín“. Aj preto je dnes osobný útok tým najťažším kalibrom v politickom boji. Akoby bolo chvíľami celkom jedno, akú politiku robí tá či oná strana: ak sa podarí spochybniť osobu jej predsedu, volič sa môže rozhodnúť – hoci aj proti vlastným záujmom. Práve toto je tá časť politického boja, ktorú politici najviac pripisujú médiám. Samozrejme, bez účasti médií by sa to nedalo a, samozrejme, niekedy je táto účasť médií očividne nadšená a aktívna. Lenže politici nemajú prečo nariekať, keď oni sami takúto hru provokujú a hrajú vždy, keď majú pocit, že dopadne v ich prospech. Nie je ťažké odvodiť, ako sa táto úvaha vzťahuje na našu momentálnu scénu. Kým Fico je dnes pre svoju stranu ťahákom, Dzurinda je možno pre niekoho ťahákom, ale pre iných príťažou. Kým Dzurinda zostane tam, kde je, predseda Smeru sa konkurencie SDKÚ nemusí obávať. Pre Dzurindu zasa platí, že ak chce prehlušiť negatívne emócie spájajúce sa s jeho osobou, musí vzbudiť čo najviac negatívnych emócií okolo osoby Fica. Škandály strán sú reálne, ale nič ich nedokáže premietnuť do voličských preferencií tak ako situácia, keď je možné tieto škandály vykričať do tváre toho či onoho predsedu. Tvár bývalého predsedu vlády, ktorý nezosobňuje iba škandály svojej strany, ale aj nepodarky a škandály svojej vlády, je v takom prípade terčom, ktorý nemožno minúť ani so zatvorenými očami. V personifikovanej politike sa výsada mení na prekliatie. Každý môže byť vo chvíli hrdinom, no každý sa rovnako ľahko zmení na podliaka. Groteska Tak ako sa našou scénou vlečú rovnaké tváre, ktoré zosobňujú rovnaké protirečenia, ani veľké konflikty našej politiky sa nemenia. To, čo pred voľbami v roku 2006 vyzeralo ako konečne bežný stret pravicovej a ľavicovej politiky, nabralo veľmi rýchlo po nich a po zostavení vlády tvar typickej slovenskej dejinnej grotesky. Tam, keď premiér o sebe tvrdí, že robí politiku pre ľud, si treba dosadiť, že robí politiku pre dobrý pocit ľudu. A to ani náhodou nemusí byť to isté. Po všetkých tých rečiach o odchode mozgov do zahraničia, o predávaní lacnej pracovnej sily zahraničným automobilkám nám jeho vláda za humnom hlavného mesta postaví najväčšie európske kasíno. Svojrázny príspevok do diskusie o potrebe investícií do výroby s vyššou pridanou hodnotou, nie? Reči o „ekonomickej vlastizrade“ bývalej vlády pri predaji strategických podnikov vyleteli komínom, zahustené emisiami skleníkových plynov. „Sociálnu genocídu“ nahradili neefektívne sociálne podniky. Paródiou na verejný diskurz je všadeprítomná hádka o to, kto kradol menej a kto kradol viac. V situácii, keď jediným trestom pre zlodejov v minulosti malo byť a dnes naďalej má byť to, že sa od nich volič možno odvráti (a to možno treba trikrát podčiarknuť), je to paródia s veľmi smutným koncom pre ľudí, ktorí platia dane v domnení, že štát im za to niečo adekvátne poskytne. Paródiou na rozpravu o geopolitickej identite Slovenska a o dlhodobých rozmeroch jeho politiky je hra na vlastenectvo, ktorej slaboduchosť iba odráža mentálnu výbavu jej tvorcov. Nuž, ale čo už môže viac potešiť srdce národniara, ako keď v pondelok ráno zazrie z kokpitu svojho tryskáča deti na školskom dvore spievať národnú hymnu? Ako lepšie upevniť vzťah ľudí k štátu než prísahou vernosti? Nehovoriac o tom, že za rohom už opäť striehnu zákerní Maďari, pričom jedinou novinkou v tejto starodávnej hre na dobrých Slovanov a zlých Hunov je to, že sa na nej ochotne zúčastňuje už aj takzvaná slovenská opozícia. Darmo je, príklady tiahnu. Čo zaberá, treba odkopírovať. Hoci opozícia, zrejme v matnej spomienke na svoje svetácke protimečiarovské časy, sa snaží hľadať nejaký „civilizovaný“ protimaďarský tón, a hoci je nepochybné, že na južných brehoch Dunaja má táto hra viac než nadšených spolutvorcov, zlyhanie pri udržaní normálnych vzťahov s Budapešťou je aj našou vecou – a to vecou celej našej scény (SMK, pravdaže, nevynímajúc). Prísľub racionálnej debaty reformy: áno – nie, privatizácia: áno – nie sa aj vďaka iracionálnosti politických lídrov veľmi rýchlo rozplynul v detinskej hmle bojového cvičenia „lukašenkovci verzus krajná pravica“. Ozajstná krajná pravica si zatiaľ pohotovo osvojila tému páriov Slovenska – Rómov a pri neschopnosti politického mainstreamu dohodnúť sa aspoň v takej závažnej veci je pravdepodobné, že na tejto téme bude v nasledujúcom období bodovať. Politické déja-vu Parlamentné voľby 2010 nevyriešia žiaden z konfliktov našej politiky. Tie sa vracajú ako neodbytný bumerang: Maďari, vlastenectvo, pseudoľudovosť, zlodejstvo. Hra na ekonomickú modernizáciu a na jej následné „poľudštenie“. Za celou tou fasádou sa o moc pobijú do značnej miery tí istí málo úprimní technokrati, pre ktorých sa civilizácia končí vhodným výberom kravaty na zasadnutie dozornej rady, s málo úprimnými „hlasmi ľudu“, pre ktorých sa politika končí súhlasným nadšením davu. V politike sa stále objavujú nové tváre, lenže v stranách sa rýchlo postarajú, aby si obliekli staré spoľahlivé obleky. Budú voľby a väčšina voličov si nepochybne vyberie. To bude v poriadku; ľudia cítia zodpovednosť za to, ako funguje štát. Zostáva už len vymyslieť prieskum, ktorý by odhalil, do akej miery bude ich voľba voľbou negatívnou: proti niekomu, proti niečomu. To je voľba legitímna a často aj správna. Ale nemôže byť uspokojujúca. Čo sa dá robiť: jednoducho, starého psa novým kúskom nenaučíš. Tým dupľom nie, ak ho za tie staré kúsky neprestávaš odmieňať. A moc je tá najsladšia maškrta na svete.
Písať komentáre môžu iba registrovaní užívatelia. Powered by AkoComment Tweaked Special Edition v.1.4.6 |
||||
Pridať komentár