Navigácia
| Titulka |
| Naj zo Žurnálu |
| Komentár |
| Fotogalérie |
| Archív Žurnál 2009 |
| Archív Žurnál 2008 |
| Archív Žurnál 2007 |
| Servis |
| Archív tém |
| Žurnál v literatúre |
Vyhľadávanie
| Výpredaj zvedavosti |
| Autor: Michal Havran | ||||
| Streda, 03. marec 2010 | ||||
 Za posledný rok sa na týchto stránkach vystriedalo niekoľko autorov. Väčšina textov, ktoré ponúkli, prinášala na slovenské pomery nový a často neočakávaný pohľad. Týždenník Žurnál za posledné mesiace dokázal, že je možné diskutovať o spoločnosti na vysokej úrovni, bez ideologických barličiek. Vďaka tejto dvojstrane sa k slovenskému čitateľovi dostali názory novej generácie ekonómov, politológov alebo publicistov, ktorí už nie sú zaťažení hegemonickým diskurzom, neboja sa pomenúvať jeho intelektuálnu zákernosť a sofistikovanú hlúposť. Pre mnohých je koniec vydávania Žurnálu sklamaním. Vysvetľujú si to tým, že slovenský priestor, naše mentálne infraštruktúry stále nie sú schopné vstrebať neortodoxné pohľady na svet. Pre veľkú väčšinu z nás, autorov a čitateľov, je však táto situácia výzvou. Žurnál mal odvahu ponúknuť tento priestor bez výhrad, bez zásahov do textov autorov, ktorí nepatria k slovenskému myšlienkovému mainstreamu. Podráždené reakcie jeho kritikov a ďakovné slová čitateľov dokázali, že šéfredaktorka Nora Slišková urobila správne rozhodnutie. Vďaka nemu mali slovenskí čitatelia možnosť čítať aj texty zahraničných autorov z francúzskeho mesačníka Le Monde Diplomatique o problémoch, o ktorých sa na Slovensku nehovorí. Je príznačné, že viaceré z nich spôsobovali v niektorých kruhoch nervozitu. Po dvadsiatich rokoch usilovného budovania uzatvoreného mediálneho prostredia sa stal slovenský čitateľ obeťou zjednodušovania reality. Náš svet však nefunguje ako winetuovka na Markíze. Spoločnosť sa nedelí na bývalých komunistov a eštebákov na jednej a dobrých, altruistických súčasníkov na strane druhej. Zlo vo svete a v pozostatkoch nášho spoločenstva nie je produktom stále všadeprítomných komunistov, ktorí sa, ako vieme, najlepšie zorientovali v novej situácii, ako do nemoty hlásia kolegovia z iných médií vždy, keď dôjde v krajine k ďalšej megakrádeži verejných financií. Bolo by veľmi jednoduché veriť, že všetko zlo, politické, morálne, charakterové, ostalo niekde v Novembri ’89. Posledných dvadsať rokov vyprodukovalo hanebné množstvo nespravodlivosti, ponižovania bezbranných ľudí zahraničnými investormi, podobne ako vo fabrike Huyndai v Česku, a výsmechu politikov do očí celej spoloč nosti. Strata práce, prohibičné ceny liekov pre starých rodičov, tragická úroveň slovenského školstva, nedokončené infraštruktúry, obchody s teplým vzduchom, mráz prichádzajúci z Washingtonu – neboli a nie sú výsledkom šialenej konšpiračnej teórie, podľa ktorej sa stále nemáme dobre preto, lebo sme si to vlastne poriadne nerozdali s komunistami. Na čele mnohých firiem, ktoré považujú našich ľudí za nízkonákladové prevozné vozíky a humanoidné roboty hodné Asimova, stoja dnes mnohokrát mladí ľudia, ktorí s komunizmom a všadeprítomnými eštebákmi nemajú spoločnú ani len minulosť. Dokonca už aj slovenské médiá svojim čitateľom priznali, že je tu kríza a že nie je len finančná, ale predovšetkým priemyselná, hospodárska, brutálna, so všetkým, čo sme poznali zo starej propagandy – so samovraždami manažérov, s miliónmi prepustených, dražbami domov, ktorých majitelia už nevládali splácať hypotéky. A tak sa stalo, že v posledných mesiacoch nekritické obhajovanie systému je neudržateľné. Na počudovanie všetkých však začali na tému – ako z krízy von – hovoriť presne tí istí, ktorí ešte pred rokom občanov upokojovali, že kríza je vlastne iba vnútrofiremnou simuláciou konca sveta nejakej okrajovej americkej banky. Dnes sa dozvedáme, že záchranné balíčky pre manažérov nás stáli viac ako zavedenie zdravotného poistenia pre celú planétu. Otvárame svoje mikulášske balíčky s parfumom Tesco č. 5 – jemná zmes mandarínok, arašidov a horkej čokolády. Sú to naše nebeské žobradielka, ktoré nám posiela Ježiško, aby nás potešil v kríze? Máme naozaj veriť Martinovi Froncovi z KDH, že mu odrazu prekážajú reklamné klipy, v ktorých T-Mobile už od septembra tvrdí, že chce prežiť sviatky spolu s nami? Veď jeho strana bola vo vláde počas obdobia, keď vznikali v krajine ohyzdné nákupné centrá, škaredé, na rozdiel od stalinskej neogotiky, nie svojou ideologizovanou architektúrou, ale konceptom ulíc, domčekov, v ktorých nebývajú ľudia, ale tovar. Nakoniec je však možné, že sa mýlime. Že aj na spoluúčasť na osude iných máme iba paušály, ktoré veľmi rýchlo minieme. A zo všetkých strán počúvame kazateľov, ako moralizujú systém, ktorého podstatou je nemorálnosť. Najtragickejším príkladom je pražský Tomáš Sedláček, ktorý vo svojej knihe Ekonomie Dobra a Zla vytvára z krízy príležitosť na nejaké diletantské starozákonno-mezopotámske pokánie. A znovu sa dozvedáme, že sa máme len bergmanovsky krčiť, hrať šach so smrtkou z poisťovne a veriť, že Božia milosť nám umožní v novom roku investovať do menej toxických derivátov, ako tých, ktorých autormi boli légie Sedláčkov. Do pasce teologickej kritiky sa dostal aj Michael Moore vo svojom najnovšom filme Kapitalizmus – príbeh lásky. Aby jeho obžaloba systému, v ktorom korporácie poisťujú zamestnancov bez ich vedomia pre prípad smrti, za čo dostávajú miliónové sumy, bola dôveryhodná, musí nechať prehovoriť kresťanských kritikov. Lebo zrejme už iba cez stredoveké vitráže smrteľných hriechov katolíckej cirkvi môžeme bez podozrenia kritizovať mechanizmus, ktorý v človeku najviac zo všetkého dynamizuje chamtivosť, úskočnosť, podlosť a ďalšie „chvályhodné“ črty. Bude teda výsledkom krízy napokon neznesiteľné posilnenie pseudomorálnej autority cirkví, ktoré boli medzi prvými majiteľmi toxických portfólií a predstavitelia ktorých sedávali v dozorných radách najväčších pyramídových spoločností? Pravdu povediac, z ich mravokárskych postojov ide akási metafyzická hrôza. Ekonomika v ich ústach totiž naberá kontúry nejakej živej bytosti, ktorá nás raz trestá – za naše hriechy, a inokedy odmeňuje – za našu poslušnosť. Je naším paušálom, skipasom, zľavou v DM, nálepkami z Agipu na nákup tašky, ktorú nepotrebujeme, našou spovednicou, rodinným balením Persilu, novým kánonom, najstaršou jaskynnou maľbou. Pritom už sociológ Pierre Bourdieu s pôžitkom vravieval, že ekonomika neexistuje. Rovnako ako neexistujú deriváty, ani sporenia, ani perfídna exegéza a biblická poetizácia reality spoločenskej lúpeže, ktorej sa dopúšťajú na ľuďoch korporácie, politici, systém... Systém, v ktorom oni fungujú s rovnakou ľahkosťou, ako my na facebooku. Nie je náhoda, že zatiaľ čo sme svedkami (a mnohí z nás aj obeťami a aktérmi) krízy, čo v starej gréčtine naznačuje zlomový bod a koncept rozhodnutia, ktoré v skutočnosti neprichádza, musí sa ľudstvo popasovať s fenoménom klimatických zmien. Na začiatku tohto tisícročia, keď sme len pred niekoľkými rokmi videli, ako sa strach z blízkeho konca civilizácie prejavuje v technológiách, dochádza k teologizácii takmer všetkých oblastí života. Najnovšie túto zmenu vidieť pri posudzovaní samotnej existencie klimatických zmien a možného vplyvu človeka na prírodu. Zástancovia tzv. aféry Climategate obviňujú popredných vedcov, že ich úmysly, ktoré sprevádzajú varovanie pred prudkou zmenou na našej planéte, sú neúprimné. Pravda však je, že skutočnou aférou, ktorú môžeme nazvať Climategate, je pandémia drancovania prírodných zdrojov. Ľudské spoločnosti, žiaľ, nemôžu zatiaľ fungovať na energiu získanú zo spamov, nevyžiadaných esemesiek, pokútnych priateľov na sociálnych sieťach, reklamných spotov ani z anonymných diskutérov na internete. Znamená to, že pre to rozpútame vojny najskôr voči vzdialeným krajinám a neskôr sami medzi sebou? Naozaj máme biblickému veršu o tom, že Človek je pánom Zeme, rozumieť tak, že máme v rukách svojvoľné právo rozhodnúť o smrti planéty? Naozaj sú všetci tí, ktorým nie je ľahostajné čoraz menšie množstvo pitnej vody, vyznávačmi starých pohanských kultov, čo uctievali Prírodu – physis – ako jediný duchovný rozmer človeka? To sotva. Staro- a novozákonné prísľuby nedávajú ľuďom právo vyvlastňovať skutočné bohatstvo Zeme – amazonské drevo, európsku vodu alebo arabskú ropu. Naopak, dávajú nám povinnosť toto dedičstvo zveľaďovať, chrániť a robiť ho prístupným čo najväčšiemu možnému počtu ľudí. Na rozdiel od filmu 2012, v ktorom vidíme najbohatších obyvateľov planéty, ako si kupujú lístky do moderných Noemových árch, aby ich uchránili pred zdvihnutím hladiny oceánov, sme dnes všetci spoločne odkázaní na spoluprácu a neexistujú žiadne miestenky, ktorými by sme si kúpili strážené miesto na ceste ku spáse. Pred okultnými záchvatmi bankárov, babylonskými vežami Dubaja, miznutím kaučukových lesov v Tichomorí nás nezachránia narýchlo zasvätené orákulá, ktoré podobne ako v Sparte nahovárali Leonidasa čakať a vyhnúť sa kolízii s perzským vládcom Xerxom pri Termopylách. Slovenské médiá premeškali aj v tomto prípade ďalšiu príležitosť. Po tom, čo úspešne dlhé týždne neinformovali – okrem Žurnálu – o študentskej vzbure v Rakúsku, sa ani jeden z veľkých denníkov nepridal včas k spoločnej výzve viac ako 50 svetových novín, ktoré vyzvali lídrov pred začiatkom klimatického summitu OSN v Kodani, aby sa dohodli. Našťastie, tak ako to výstižne potvrdzujú tri mimoriadne vydarené slovenské dokumentárne filmy – Ako sa varia dejiny, Hranica a Osadné –, ešte stále sme aspoň pozornými svedkami udalostí. V horšom prípade si vieme pripraviť domáce gýčové fikcie o našich domácich úspechoch, v lepšom sa škodoradostne pozeráme, aké ťažkosti majú naši susedia v panelákoch alebo za hranicami. Obnova ľudského spoločenstva a pocitu, že existuje priestor, ktorý patrí nám všetkým, vedie aj cez zvedavosť. A tú môžeme pestovať vždy a kdekoľvek.
Písať komentáre môžu iba registrovaní užívatelia. Powered by AkoComment Tweaked Special Edition v.1.4.6 |
||||
Pridať komentár