Navigácia
| Titulka |
| Naj zo Žurnálu |
| Komentár |
| Fotogalérie |
| Archív Žurnál 2009 |
| Archív Žurnál 2008 |
| Archív Žurnál 2007 |
| Servis |
| Archív tém |
| Žurnál v literatúre |
Vyhľadávanie
| Nečakajme mesiáša |
| Autor: Tina Čorná, foto: Roman Ferstl | ||||
| Streda, 03. marec 2010 | ||||
 Ľudia sa obávajú veriť akémukoľvek veľkému príbehu, okrem konzumného, tvrdí katolícky kňaz a teológ KAROL MORAVČÍK. Napriek tomu sú v čase adventu katolícke kostoly plné. Duch Vianoc sa vznáša nad svetom aj v prvom roku krízy. Slovensko nie je výnimkou, aj keď Karol Moravčík trpko poznamenáva: „Náboženskú vieru sa u nás nepodarilo vykoreniť, ale určite sa ju podarilo sprimitívniť.“Viedla po Novembri katolícka cirkev občanov ku kritickému mysleniu? Väčšinou sa pod pojmom cirkev myslí jej hierarchia. Biskupi, potom dlho nič, potom bežní farári, kňazi, nejaké výrazné osobnosti, ktoré urobili pozitívne kroky v sociálnej či kultúrnej oblasti, a na konci sú radoví veriaci. V stredoveku cirkev „pasovala“ k spoločnosti – sociálne, ekonomicky aj kultúrne. Predstavitelia kresťanskej cirkvi boli dlhodobo lídrami vtedajšieho sveta. Ale v novoveku sme prestali pasovať k spoločnosti, v ktorej žijeme, lebo odrazu tu máme tých, čo sa cítia byť povolaní do služby Bohu, a paralelne je tu obrovské množstvo takzvaných laikov – obyčajných ľudí, čo sa k cirkvi hlásia, ale nie sú nábožensky aktívni. A či cirkev viedla k dospelosti ľudí? Skôr nie ako áno. Čím sa to dá vysvetliť? Po 2. svetovej vojne patrili kresťanské cirkvi k tým spoločenstvám, ktoré komunistický režim prenasledoval najviac. A hoci sa u nás nepodarilo náboženskú vieru vykoreniť, rovnako ako v Poľsku či na Ukrajine, ale určite sa ju podarilo sprimitívniť. Prejavuje sa to v najrôznejších oblastiach. Navyše, predstavitelia našej cirkvi, ktorí sa stali jej hovorcami v nových, demokratických pomeroch, boli všetko ľudia, čo boli mladí v 50. rokoch minulého storočia. Nemali možnosť získať skutočne dobré vzdelanie, rozhľad o svete a neboli v kontakte s prúdmi, čo súviseli s II. vatikánskym koncilom v 60. rokoch, ktorý mimoriadnym spôsobom rozvírili stojaté hladiny katolíckej cirkvi na celom svete. Ako to priamo súvisí s obcou veriacich? Po roku 1990 si naši cirkevní predstavitelia mysleli, že stačí, aby sme sa vrátili pred rok 1948, a budeme zase v poriadku. Postupovali rovnakými spôsobmi s tým istým obsahom, ale na primitívnejšej úrovni, ako to bolo vtedy. Pamätám si napríklad, že moji rodičia mali uchované časopisy a knihy z katolíckych vydavateľstiev spred roka 1948, ktoré boli na veľmi vysokej úrovni. Ak v tom čase vyšlo niečo zaujímavé a nové v angličtine, nemčine, vo francúzštine, tak za dva – tri mesiace to vychádzalo aj v slovenčine – či to bola literatúra, teológia, filozofia, alebo názory na kultúru. Toto všetko prestalo a doteraz sa to obnovuje veľmi ťažko, čo, samozrejme, neprispieva k dospelosti našich ľudí. Akú dospelosť máte na mysli? Nie tú pyšnú, keď sa človeku darí úspešne prežívať blahobytný život sám za seba, ale dospelosť zodpovednej ľudskej bytosti, ktorá cíti s blížnym a dokáže kriticky rozlišovať, čo je naľavo, čo napravo, čo hore a čo dole. Navyše, aj s tým darom slobody sme mali trochu smolu. Smolu v čom? Dostali sme ho v čase, keď v zahraničí začali v rámci katolíckej cirkvi prevládať tendencie vrátiť sa pred koncil. Alebo ho vykladať tak, akoby nemalo ísť o žiadne zmeny, korektúry, reformy, ale len o akési dočasné vyčistenie priestoru od zbytočností. Zápas o interpretáciu koncilu trvá vo svetovej katolíckej cirkvi dodnes. Ukazuje sa to aj na tom, že ľudí, ktorí sa aktívne zúčastňujú na cirkevnom živote, ubúda najmä v tradičných európskych demokraciách, ktoré boli slobodné aj po 2. svetovej vojne. Ak v nich prichádza k nejakým vymenúvaniam, napríklad biskupov, často ich sprevádza veľký odpor miestnych katolíkov, lebo majú pocit, že z Vatikánu im posielajú človeka s veľmi konzervatívnymi názormi, s ktorými sa nevedia stotožniť. Je to pomerne častý úkaz. V našej cirkvi to mnohí považujú za úpadok viery, ale to je dosť veľké nedorozumenie. Hovoríte o procese, ktorý sa odohrával ešte za života predchádzajúceho pápeža? Pontifikát Jana Pavla II. bol pre nás veľmi vzácny, lebo to bol pápež, ktorý výrazne pomohol pádu komunistických režimov v strednej a východnej Európe. Na druhej strane, v postmodernom svete vytvoril model mediálnej cirkvi s jednou alebo s pár tvárami ako symbolmi. A vo vnútri cirkvi veľmi silne centralizoval jej štruktúru. Možno omnoho viac, ako bola centralizovaná pred koncilom. Je to realita, ktorú si náš veriaci človek nevšíma. Čo si teda všíma? Cirkev je obrovská pluralita iniciatív, ľudí, spoločenstiev, názorov, vzťahov, ktoré sa dnes môžu oveľa viac prejavovať ako v minulosti. No doteraz sú jej hovorcami tí, čo predstavujú veľmi opatrný stredný prúd. Máme tu množstvo iniciatív, ktoré sa prejavujú na spirituálnej, sociálnej, vzdelanostnej úrovni, v osobnej obetavosti, ktoré silno ovplyvňujú životy mnohých. Aj keď nie mediálne. No v popredí sú stále iba veľmi opatrnícke oficiálne petície, ktoré len zriedkavo niekoho vyrušia alebo k čomukoľvek naštartujú. Nie je to vyslovene slovenské špecifikum? Nie. Nedávno som napríklad čítal niekoľko textov írskeho jezuitu a významného teológa Michaela paula Gallaghera, ktorý uvádza, že Írsko prežilo v katolicizme omnoho dlhšie ako iné európske krajiny. A keď ním otriasli rôzne kauzy, ktoré sa dotkli aj cirkvi, poprední cirkevní predstavitelia sa k tomu postavili veľmi opatrnícky, pritom silne trvali na spôsobe a formách vyučovania a liturgie, prenesených ešte z hlbokého stredoveku. Tie sú však cudzie modernému človeku – najmä mladému. Niečo podobné sa odohráva v Poľsku a na Slovensku – teda tam, kde mali ľudia veľmi ťažký život, kde boli dokonca z rôznych dôvodov prenasledovaní za svoju vieru. Prečo sa to nedá vnímať ako cnosť, ktorú by si mali slovenskí katolíci uchovať? Nejde o to, aby sme sa bez zvyšku prispôsobili modernému prostrediu. Ale rozhodne s ním musíme viesť dialóg, lebo aj my sme súčasťou doby. Nemôžeme byť v cirkevnom prostredí ľuďmi stredoveku a všade inde ľuďmi súčasnosti. To jednoducho nejde. To nie je módne prispôsobovanie sa, ale zmysel pre realitu. Ako by sa mal prejaviť takýto zmysel pre realitu? Napríklad ten istý Gallagher hovorí, že autorita cirkvi v Írsku klesla a ľudia jej aplaudovali až vtedy, keď biskupi skritizovali postup politikov v ekonomických a sociálnych otázkach. Keď konštatovali, že írsky ekonomický zázrak má svoju odvrátenú tvár, ktorá vytvára rozdelenú spoločnosť na veľmi bohatých a na tých obyčajných, neprivilegovaných chudobných. Spoločnosť, v ktorej vzniká stádo konzumných ľudí. Až vtedy to zarezonovalo v národe. Inak už ľudia nevládzu počúvať všetky tie moralistické výzvy, lebo si to nedokážu dať dokopy so svojím reálnym životom. Ozvali sa takto niekedy aj slovenskí biskupi? Napríklad za vlády Vladimíra Mečiara, keď sa objavili oprávnené obavy, že sa dostávame do iného civilizačného priestoru. Vtedy sa väčšina katolíckych biskupov niekoľkokrát kriticky ozvala verejným listom a vystúpením. Po jesenných voľbách v roku 1994, po dlhej parlamentnej noci, keď sa odhlasovalo množstvo zásad, ktoré upevnili vtedajšiu stranícku moc a umožnili veľkú privatizáciu, keď sa rozkradol majetok, na Deň ľudských práv – 10. decembra, prišiel predseda Slovenskej konferencie biskupov na Námestie SNP a vyjadril sa kriticky k tomu, čo sa u nás deje. Ale potom Mečiar zvolal do Žiliny iné veľké zhromaždenie občanov a tam, paradoxne, čítal pozdravný list od kardinála Korca... Napriek tomu sa ukázalo, že keď už je veľmi zle, väčšina predstaviteľov cirkvi sa neuspokojí s tým, že nám vláda dovolí reštitúcie cirkevných majetkov a stavať nové kostoly. No je to veľmi podobné ako v Írsku, kde ide len o ojedinelé prípady. To ostatné je bežná práca. Činnosť, ktorá je v mnohom určite poctivá, ale zároveň aj alibisticky ustrašená. Dnes už nie voči komunistom, ale voči liberálnej novovekej modernej spoločnosti, s ktorou sa boja viesť naši ľudia z cirkvi dialóg, hoci v nej žijú. Dnes je ťažšie doniesť svetlo evanjelia k ľuďom ako v predchádzajúcom režime? Ako to minule pre Žurnál povedal spisovateľ Pavel Vilikovský – v súčasnosti sú hranice medzi čiernym a bielym rozmazané. V minulom režime bolo zlo oveľa očividnejšie a dalo sa ľahko opísať. Z duchovného pohľadu je preto situácia dneška náročnejšia. Ale ak niekto hovorí, že sa teraz viac útočí na náboženstvo ako za komunizmu, je to ohromná nevďačnosť Bohu za príležitosť slobody a demokracie – akokoľvek je boľavá. V čom vidíte zlyhanie dnešnej rodiny? Rodiny sú súčasťou sociálnej štruktúry a kultúrneho sveta, v ktorom existujeme. Vieme, prečo mali ľudia pred sto rokmi viac detí, ako ich majú dnes. Vieme, akým spôsobom si kedysi zarábali na živobytie, a ako teraz. Jednoduchí ľudia z vidieka sa v 90. rokoch už nechceli vrátiť k obrábaniu vlastnej pôdy, lebo si z detstva pamätali, aká to bola drina. Na druhej strane vidíme, v akom strese žijú súčasníci, ako inak ťažko pracujú, ako málo času majú na seba manželia, ako málo času majú na deti, ako nevládzu všímať si, čo všetko ovplyvňuje ich predstavy o živote, a najmä predstavy ich zraniteľných detí. Ak takýmto rodinám dnes cirkev ponúka patriarchálny stredoveký model vidieckeho typu – ako je to na obrázkoch, kde svätý Jozef niečo majstruje s pílkou, Ježiško mu asistuje a Panna Mária varí v kuchyni – tak to už je naozaj duchovný gýč. Opäť to však celé súvisí s dospelosťou našich ľudí. Poznám páry vzdelaných mestských ľudí, ktorí žijú v panelákových bytoch a majú 3 – 4 deti. A či už zarábajú viac, alebo menej, vedia to zvládať, žijú pekne a svoje vzťahy si chránia. No mám obavy, že väčšinu ľudí tie okolnosti, v ktorých existujeme, dosť melú a aj zomelú... Ako sa tomu dá vzdorovať? V našej farnosti pôsobí zaujímavý človek – bývalý profesionálny bejzbalista, neskôr protestantský farár, ktorý mal vždy dobré vzťahy s katolíckou cirkvou a ktorý po svojej päťdesiatke prišiel spolu s manželkou z Ameriky na Slovensko. Ponúka u nás pri fare voľnočasové aktivity pre deti, hlavne šport, bez toho, aby to malo náboženský charakter. Po niekoľkých rokoch v Bratislave si všimol, že do oddielov, čo vytvoril, chodia iba deti z rodín, z ktorých nikto nenavštevuje kostol. Robí to zadarmo, a tak sú to deti zo sociálne narušených rodín, ktoré nie sú veľmi majetné. Je veľmi veľa detí, o ktoré nikto nemá záujem. Za socializmu popri školách mnohé aktivity, ktoré boli zadarmo, vyslovene prekvitali a vyrástli nám z toho hokejisti, čo bodujú v NHL. Dnes to už akosi nedokážeme vyriešiť... Po čase si ľudia u toho Američana všimli, že deti z jeho skupiny sú iné ako ostatné. Práve preto, že má o ne skutočný záujem. Inšpiruje takéto niečo samotnú cirkev? My v cirkvi rozprávame o ideáloch, ktoré sú správne. Prednášame ich a bojujeme za ne. Ale akoby 95 percent občanov tejto spoločnosti iba čakalo, kedy im tieto ideály pomôžeme presadiť. Najprv musíme ľuďom pomôcť, aby vôbec pomenovali svoje problémy, aby ich vnímali a zatúžili po tom, aby im niekto podal pomocnú ruku. Ale nie zaužívaný návrh na riešenie. O to zas tí ľudia nemajú záujem. Chránia si súkromie a svoje predstavy, niekedy hlúpe, ale sú to ich predstavy. Je to už to jediné, čo im akoby zostáva v tomto svete – „to je môj život“. Len čo zbadajú, že im ho chce cirkev regulovať, hneď ustúpia. Dávajú si veľký pozor. Dnes pred našimi očami miznú detské ihriská, parky, plavárne, PKO, vzduch. Ako vnímate, že verejnosť, kedysi proti násiliu, je v podstate bezzubá? Aktéri novembrovej revolúcie sa vyjadrili k jej 20. výročiu, že to, čo sa začalo diať od marca a júna 1990, sa už netýkalo revolúcie. Zvíťazil všedný život, kde sa všetko preorganizovalo novým spôsobom. Objavili sa otázky, o ktorých oni v čase Novembra ani neuvažovali. Ale že tu vzniknú mocné, privilegované vrstvy na základe straníckeho zaradenia či majetku, ku ktorému sa ľudia dostali vďaka určitým politickým rozhodnutiam, a ako sa to prejaví na obecnej a mestskej úrovni, o tom nemali ani potuchy. Mnohí hovoria, že chceli iba to, aby sa spoločnosť preniesla z totality do nových demokratických pomerov. K tomu patrilo vytvorenie samospráv, kde občania prostredníctvom svojich zástupcov budú rozhodovať, kde bude stáť aká budova, či vznikne nový park, alebo bude zničený ten starý. V mestskej časti Devínska Nová Ves, kde žijem pomaly už 20 rokov, November ´89 sa začal protestom občanov proti pokračovaniu búrania starej zástavby. Dnes, keď sa prejdete po hlavnej ulici bývalej dediny, vyzerá to veľmi smutno. Chodníky sú stále rozbité a zablatené. Určití ľudia skúpili parcely patriace aj mestu a predali ich investorom na výstavbu, s ktorou väčšina občanov nesúhlasí. Boli vypracované aj dobré projekty, ako to má vyzerať, ale rovnako ako aj v iných častiach mesta sa takmer nič sa z toho nezrealizovalo. Kto za to môže? Veľmi ťažko sa pomenuje vinník. Či sme to my všetci, alebo sú to tí ľudia, ktorí na viac nemajú, ale reprezentujú a rozhodujú? Ako malé deti sme vbehli do demokratických pomerov, tešili sme sa, že všetky obmedzenia sú odrazu preč, ale to, že v nových podmienkach sa budeme musieť naučiť zodpovednosti – nie že každý utekaj, kade vládzeš, ale že ten svet, v ktorom žijeme, je náš spoločný, že je to naozaj priestor verejnosti a verejnej zodpovednosti – to nám stále akoby neprichádzalo na um. A keď, tak len niekoľkým, ktorí sú z toho veľmi nešťastní. Nestalo sa prežívanie kresťanstva už len akousi osobnou psychoterapiou namiesto jeho pôvodne radikálneho posolstva zmeny k lepšiemu? Novší povojnoví teológovia hovoria o nezdravej privatizácii a meštianskej povahe kresťanského náboženstva. Mať sa dobre aj tu, aj tam po smrti. Zachráň svoju dušu, svet si už poradí sám. Nejde o to, zachrániť za každú cenu svet – ako to tvrdia niektorí idealistickí, humanisticko-sociálni bojovníci, ktorí tiež skončili v pocite absurdnosti. Ale treba sa usilovať zachrániť svoju dušu spolu so svetom – inak to nejde. Jedine spolu. Nesúvisí to aj tu s panovaním konzumu? Korene sú hlbšie – v privatizácii náboženských očakávaní. Úzko to súvisí s tým, ako sa vyzýva byť morálnym. Keď o morálke hovoríme ako o privátnej záležitosti – v dobrých skutkoch jednotlivého človeka či v jeho súkromných hriechoch. Kritika, ktorá sa ozýva z moderného sveta, tvrdí, že aj ten človek, ktorý robí zle alebo hreší, často hreší nie preto, že chce, ale preto, že je súčasťou nejakých okolností a štruktúr, v ktorých je bezmocný a bezradný. Ak zbavíme človeka zodpovednosti, urobíme obrovskú chybu, ale keď ho preťažíme morálnymi výčitkami – ty si na vine –, takýto človek sa buď zlomí, alebo zhrubne a povie – „ja vás nepotrebujem počúvať“, čo je dosť rozšírené. Kňazi v Bratislave si už všimli, že čoraz viac ľudí vyhľadáva náboženstvo ako psychoterapiu. Niežeby sme my ľudia nepotrebovali aj psychoterapiu, ale psychologizovanie náboženstva zvádza na scestie. Kňaz, ktorý nerozumie psychológii človeka, je dosť nešikovný vo vzťahu k ľuďom. Ale ak kresťanské posolstvo zámerne psychologizuje, tak ho zničí. Čím oslovujete veriacich vy? Každý človek má v sebe viacero možností. Raz mi na niečom záleží, inokedy sa mi zmysel pre to, čo je dôležité, stratí. Tí istí ľudia, ktorých kritizujem, sa môžu odrazu prejaviť pozitívne. Preto nečakám, že presvedčím väčšinu ľudí – ako politický komentátor, ktorý bedáka nad politickou situáciou, že kedy bude väčšina voliť tú správnu stranu. To sú nepodstatné veci, lebo takto sa dá čosi získať iba nakrátko. Čo je podstatné? Niekedy len pár jedincov dokáže sformovať našu kultúru. Sú to iniciátori a obetavci. Nedovoľme, aby sa títo ľudia stratili. Cez nich sa totiž dá vnímať, že sa tu čosi hýbe. Aj jediný človek v spoločenstve dokáže radikálne zmeniť pomery – či už k lepšiemu, alebo k horšiemu. Platí to aj v kresťanskej tradícii. Tu bol vždy veľmi dôležitý jednotlivec, ktorý nemusel mať cirkevnú funkciu, aby prejavil svoju lásku k človeku, k Bohu. Mohol byť neznámy, ale napokon sa spätne ukázalo, že práve na ňom sa to lámalo, lebo videl viac ako ostatní. V Biblii sa títo ľudia nazývajú prorokmi. U nás si ľudia myslia, že prorok je ten, čo predpovedá budúcnosť. Nie, proroci boli hovorcami Božími. Ale prorok sa mohol legitimovať ako hovorca Boží vtedy, keď z toho nemohol nič získať. Ako sa dá rozpoznať samozvaný prorok od pravého? Len čo si niekto namýšľa, že je hovorca Boží a chce mať z toho profit, tak sa tým delegitimizuje. Typické je, že prorok skončí tragicky. Ale to neznamená, že bol neúspešný. V kresťanskom rozprávaní je práve toto veľmi silné, lebo mnohé iné svetové spirituality fungujú odtrhnuté od sveta. Ježiš svoju spiritualitu nežil sám pre seba . Ak by sa nezrazil so svetskou a náboženskou mocou, iste by tragicky nezomrel. Preto vždy, keď nevieme preniesť svoj pohľad z kresťanskej viery na verejný priestor, keď nedokážeme chrániť to, čo je na ňom pozitívne, nevyhnutné, životodarné, keď si povieme, že nás sa to netýka, alebo dokonca, že nás to nemôže rušiť, lebo na druhej strane profitujeme z toho, že sme ticho – dopúšťame sa veľkého hriechu a nie sme žiadnymi prorokmi. V čom sú prichádzajúce Vianoce iné oproti predošlým? Nevidím tu veľký rozdiel. Čo je pre ľudí drahé, čo chcú sláviť a ako chcú oslavovať aj Vianoce, vychádza z trendov, ktoré sa merajú nie na roky, ale na viac ako desaťročia. Mestskí ľudia, ktorí už aj u nás tvoria rozhodujúcu časť populácie, sa plynulo pohybujú od jedných sviatkov k druhým – v prostredí priorít a túžob, ktoré sa nezmenia len preto, že teraz je ekonomická kríza. A čo ľudia, ktorým klope núdza na dvere? Iste, na Slovensku žijú ľudia aj v hladových dolinách. No tí sú na tom veľmi zle už dlhodobo. Aj k nim, ako to dobre vidieť v rómskych osadách, vchádza veľký svet cez televíznu obrazovku. Aj vyslovene chudobní ľudia sledujú televíziu a vo svojich predstavách, túžbach a prioritách sa pohybujú v tom, čo sa im ponúka v mene masového konzumu. Otázky, čo sa stalo pod vplyvom krízy a kam smerujeme, si kladú len citliví ľudia. Vo všeobecnej rovine sa to neprejavilo. Takže tohtoročné Vianoce sú poznačené konzumným životom rovnako ako tie predchádzajúce. Čo je príčinou takéhoto prežívania? Súvisí to s tým, čo sa nazýva novovekou osvietenskou kultúrou. Na začiatku bola Francúzska revolúcia, ktorá nastolila tému občianskych práv a slobôd. Víťazmi tejto revolúcie sa však stali najmä ľudia, ktorým hovoríme meštiaci alebo buržoázia, ľudia so slušne zabezpečeným životom. I na Slovensku sme sa vždy dívali smerom na Západ, kde si stredná vrstva aj po 2. svetovej vojne zariadila život lepším spôsobom ako u nás. V tomto prostredí sa vytvorili aj symboly, ktoré sa prejavujú práve v masovej kultúre. A hoci sa už dlhšie ozýva kritika na novovekú vieru mať nebo na zemi, zároveň sa udomácnilo znechutenie zaoberať sa nejakými veľkými predstavami a ideálmi. V čase postmoderny sa ľudia obávajú veriť akémukoľvek veľkému príbehu, okrem konzumného. Podľa vás je postmoderna dôsledkom Francúzskej revolúcie? Nejde len o postmodernu.Francúzsku revolúciu robili fanatickí idealisti, ktorí si napokon navzájom poodtínali hlavy. Z nášho pohľadu mali pravdu, keď chceli zrušiť rozdelenie spoločnosti na privilegované vrstvy a masu obyčajných, ovládaných ľudí. Ale víťazom tohto pohybu sa stal meštiak, ktorý rozmanitými spôsobmi dokázal zbohatnúť a vytvoriť novú privilegovanú vrstvu. Ľudia, ktorí by v starej spoločnosti nikdy nemali šancu na základe svojho pôvodu dosiahnuť nejaké vysoké postavenie, sa odrazu dostali na výslnie len vďaka svojej schopnosti, žiadostivosti, talentu, šikovnosti. Bonaparte by sa takisto nestal tak rýchlo generálom francúzskej armády, nebyť revolúcie. A keď sa dostal k moci, hneď začal odmeňovať príslušníkov svojej rodiny či svojich verných a rozdával im kráľovstvá. Silná kritika osvietenstva hovorí, že občianska Francúzska revolúcia priniesla slobody len formálne, nie reálne. Aj Karl Marx postavil svoju kritiku na tom, že hladnému človeku sú občianske slobody nanič, ak mu chýba reálna sloboda. V 19. storočí napokon nemajetní ľudia ani nemohli voliť. Vnímalo sa to tak, že nenesú žiadnu zodpovednosť. Ako to, že na Slovensku na začiatku 21. storočia znovu ožívajú zatuchnuté, nebezpečné idey, že by sa sila jednotlivého hlasu mala odvíjať od majetku? Novoveká kultúra vyslobodila človeka rôznymi smermi. Najmä u nás, v bývalej postkomunistickej krajine, kde sme v predchádzajúcom režime neboli konzumom dostatočne saturovaní, sú ľudia túžbou po majetku dosť poznačení. V takomto prostredí sa veľmi neuplatňuje kritické myslenie. Z toho narastajú obavy. Nedávno ma až prekvapilo, ako jednoznačne sa vyjadril Václav Havel, keď vyhlásil, že súčasná ateistická civilizácia obopína celú zemeguľu a okrem svojho konzumno-materiálneho horizontu nevníma to vyššie, čo nás presahuje. Na svete sú rôzne kultúry, ale to najvplyvnejšie, čo sme vytvorili my v prostredí bývalej kresťanskej civilizácie, je práve tento ekonomický systém, prejavujúci sa ideálom konzumu. Ide už o totalitu? Nie. Samozrejme, že je možné žiť mimo tohto tlaku alebo aj proti nemu. Ale pre obyčajného človeka je to veľmi ťažké. Za socializmu mohli mať veriaci kresťania symbol Ježiša alebo jasličiek iba doma, vo svojom súkromí. Na oknách škôl sme mali deda Mráza, zelené vetvičky a snehuliakov. No dnes, v slobodných demokratických podmienkach, sme sa dožili toho, že máme Vianoce v oknách od októbra, a ak znejú nejaké piesne, alebo sa ukazujú symboly, ktoré boli pôvodne náboženské, tak sú prekódované do iných významov. Niekedy si hovorím, že by sme mali Vianoce vymyslieť nanovo. Ako by ste ich vymysleli? Azda stačí pripomenúť, že sviatok narodenia Ježišovho sa vytvoril z protestu proti pohansko-materialistickej civilizácii na prelome 3. a 4. storočia, keď bol symbolom moci Rím a jeho prírodné antické božstvá. Dnes je už ťažké povedať, nakoľko boli uctievané v strachu alebo v dôvere, že skutočne jestvujú, a nakoľko už aj vtedy išlo len o príležitosť vyžiť sa. Znalci tých čias hovoria, že oslavy zimného slnovratu – Saturnálie – sa odohrávali veľmi neviazaným, konzumným spôsobom a pravdepodobne oveľa drsnejším, ako to robievame my dnes, keď nakupujeme a prejedáme sa. Úsilím kresťanov bolo vytvoriť duchovnú opozíciu tomuto kultu a ponúknuť iné poznanie – cez Ježišov život ako záchranné svetlo pre človeka. Sviatok Vianoc vytvorili ľudia, ktorí netušili, že raz to budú práve oni, čo začnú obsadzovať posty v rímskom štáte. Ale to už je ďalší príbeh kresťanstva, že podielom na moci sa stalo zraniteľným voči vlastnému posolstvu viery. Dnes akoby sme išli späť a sviatok narodenia Ježičovho môže naozaj skončiť v slepom konzume. Nemá azda každý z nás možnosť nepodľahnúť tlaku trhu? Iste, každý človek si môže „vymyslieť“ Vianoce len sám za seba. Ale je to presne také isté, ako keď hovoríte s nejakým odborníkom, ako sa dá zlepšiť politická situácia. Vždy sa to skončí pri konštatovaní – musíme mať dospelejších, sebavedomejších a kritickejších občanov, zodpovedných za verejný priestor. Že sa to nedá riešiť očakávaním mesiáša z nejakej novej strany. V kresťanskom prežívaní je to podobné – že to, čo nosíme v sebe, vo svojom srdci a rozume ako to najvzácnejšie, nás usmerní natoľko, že sa už neuspokojíme s nestranným pozorovaním. Že budeme hľadať to, čomu naozaj človek môže veriť, a prejaví sa to aj v praktickom živote spoločenstva. Kto je Karol Moravčík Narodil sa 16. augusta 1952 v Žiline. Študoval na Cyrilometodskej bohosloveckej fakulte UK v Bratislave a po roku 1990 na Inštitúte fundamentálnej teológie Katolíckej teologickej fakulty Viedenskej univerzity. Tematicky sa venuje najmä pokoncilovej teológii a zaujíma sa o vzťah spoločnosti a cirkvi, teológie a politiky. Patril k pravidelným spolupracovníkom Rádia Slobodná Európa, časopisu Listy pre dialóg medzi teológiou, filozofiou a politikou, časopisu Dilema a ďalších. V súčasnosti uverejňuje najmä na internetovej stránke Teologického fóra. Je zakladajúcim členom a od roku 1999 predsedom Teologického fóra na Slovensku (združenia na podporu a rozvoj teológie v duchu II. vatikánskeho koncilu). Ako katolícky kňaz pôsobil na viacerých miestach, od roku 1990 ako farár v Bratislave- Devínskej Novej Vsi; je členom Presbyterskej rady Bratislavskej arcidiecézy.
Písať komentáre môžu iba registrovaní užívatelia. Powered by AkoComment Tweaked Special Edition v.1.4.6 |
||||
Pridať komentár