Navigácia
| Titulka |
| Naj zo Žurnálu |
| Komentár |
| Fotogalérie |
| Archív Žurnál 2009 |
| Archív Žurnál 2008 |
| Archív Žurnál 2007 |
| Servis |
| Archív tém |
| Žurnál v literatúre |
Vyhľadávanie
| Interview s lykožrútom |
| Autor: Roman Ferstl | ||||
| Streda, 16. máj 2007 | ||||
 Nebolo vôbec jednoduché skontaktovať sa ako prvý v súčasnosti asi s najmenšou celebritou na Slovensku a trochu sa s ňou porozprávať. Lesníci ju chcú z Tichej a Kôprovej doliny vyhnať, ochranári tvrdia, že tam patrí. Dovoľte, aby sme vám predstavili osobnosť s rozprávkovým menom Lykožrút. Vitajte na Slovensku. Kto ste, čo tu robíte a kam idete? Ďakujem za privítanie. Som z triedy hmyzu, radu chrobáky, čeľade kôrovcovitý a rodu lykožrút, celým menom teda druh Lykožrút smrekový, vo svete Ips typographus L. z Tatier. My sme tu už dávno. Nikto nám to však nechce uznať. Spolu so smrekom sme tu boli oveľa skôr, ako sa v lese objavili páni lesníci. Zatiaľ ostávame doma. Stále tu máme čo robiť. Lykožrúty sa pokladajú za liečiteľov a lykožrútky za pôrodné baby lesa. Uvoľňujeme miesto v lese pre mladé stromčeky, ktoré by inak zahynuli v tieni starých a chorých stromov. Robíme to jemne a postupne, aby sme chránili mladé pred úpalom a zverou. Hnojíme ich hnojivom z pilín a húb. Smrek odstraňujeme hlavne tam, kde nepatrí. Čím sa živíte? Živíme sa lykom starých a oslabených stromov. Najradšej máme lyko na čerstvom polome. Zjeme aj lyko z oslabených stromov na čerstvých okrajoch lesa po polome alebo po ťažbe dreva. Majú silný úpal a nedokázali by žiť v takej žiare slnka, keď celý život žili v tieni lesa. Takisto máme rady lyko zo stromov, ktoré napadli huby. Zdravé stromy nám nechutia. Navyše, je v nich plno živice, ktorá je lepkavá a kýchame z nej. Na Slovensku vás označujú za škodcu, pritom v Česku ste „zlatý brouk“, čo je to za paradox? To, že nás tu označujú za škodcov, nás hlboko uráža a znevažuje našu dlhoročnú prácu. Bez nás by tu neboli zdravé a zelené lesy. Ak sme škodcovia, ako je možné, že stále rastú smreky, ktoré tu boli tisíce rokov pred prvými lesníkmi a drevorubačmi? Ľudia, ktorí to hovoria, nás vôbec nepoznajú. Myslia si, že všetko robia lepšie ako my. Pritom po nich často ostáva v lese spúšť ako po výbuchu sopky. Ak mi neveríte, choďte sa pozrieť tam, kde slobodne plníme naše poslanie, napríklad do poľských Tatier. Namiesto starých chradnúcich smrekov tam teraz rastie mladý zdravý zelený les. Ako to vyzerá tam, kde nám bránia v práci, mimo skutočne chránených prírodných rezervácií? A to, že nás volajú „zlatý brouk“, nás tiež vôbec neteší. Nie že by sme neboli nádherní. Keď sme mladší, sme naozaj zlatí. No „zlatý brouk“ nás volajú pre niečo iné, veď vďaka nám si ťažbou napakujú vrecká.  Páči sa vám u nás, a ak áno, tak kde najviac? Na Slovensku sa nám páči. Je tu veľa chutnej potravy. Len škoda, že nie u nás doma, v Tatrách. Mnoho chutných smrekov nám po polome odviezli nevedno kam. Na Orave, Kysuciach a na Spiši však majú moji bratia hody. Nehanbíte sa spôsobovať škody našej ekonomike, a čo chudáci majitelia lesov? Keby lesníci nevyrúbali pred mnohými rokmi listnaté lesy a nevysadili namiesto nich smrečiny, nespôsobovali by sme im nijaké škody. Nerozumieme im. Stále sa im snažíme povedať, že umelé lesy nie sú zdravé. Vôbec nás nepočúvajú. Musím sa však priznať, že nám to aj vyhovuje. Máme aspoň viac chutných smrečkov. Škoda len, že sa nám nedarí vychovať zdravé lesy. Ustavične nám v tom bránia. Takže máte aj nepriateľov? Na ďatle, chrobáky – pestroše, drabčíky, osičky-lumčíky a kadejakú inú háveď sme si už zvykli. Hráme sa spolu na skrývačku. Vždy keď nájdeme chutný polom alebo choré smreky, rýchlo sa namnožíme, kým si nás nevšimnú. Väčšinou nás nájdu, ale chvíľu im to trvá. Ich zdržanie využijeme a odletíme inde. Keď je sucho, je nám dobre. Ak nám však dôjdu chutné smreky, sme hladné a nevládzeme lietať. Mnohé z nás aj ochorejú alebo nás napadnú huby. Stávame sa korisťou živočíšnych nepriateľov. Vtedy sa naše počty znížia a žijeme skryto. Čakáme na ďalší polom. Táto hra na skrývačku a naháňačku sa opakuje celé tisícročia. Dokážete sa popasovať s jedovatým postrekom? Hry s prirodzenými nepriateľmi zvládame. Aj jedovatým postrekom sa dá vyhnúť. Sme takmer stále pod kôrou. Niekedy, keď dlho prší a sú mrazy, jedy prestanú účinkovať. Vtedy sa môžeme po postriekanej kôre pokojne prechádzať. Je nám ľúto, že jedy zabíjajú hlavne našich prirodzených nepriateľov, ktorí nás musia v takejto kôre hľadať a potom umierajú. Ako by sme vám mohli pomôcť?  O nás si nerobte starosti. My sa dokážeme všetkému prispôsobiť. Počas európskeho turné ste sa zastavili aj v Česku. Aké to tam je? České lykožrúty majú oveľa lepšiu životnú úroveň ako my. Lesníci tam takmer všade vysadili umelé smrekové lesy. Je to lykožrútí raj. Aj na Šumave sme sa mali celkom dobre. Potom však lesníci prestali používať jedy. Teraz smreky odkôrujú vrčiacimi strojmi a ničia nám chutné lyko. Radi by ste sa k nám vrátili aj v budúcnosti v takom počte? V Tatrách nie sú pre nás najlepšie podmienky. Tam sa už nemôžeme veľmi množiť. Zato je veľa chorých smrekových lesov na Orave, Kysuciach a Spiši. Sťahujeme sa tam. (Odpovede sprostredkoval odborník na podkôrny hmyz Rastislav Jakuš.)
Písať komentáre môžu iba registrovaní užívatelia. Powered by AkoComment Tweaked Special Edition v.1.4.6 |
||||
Pridať komentár